Ich presvedčenie sa stotožňovalo s nárokmi politikov Maďarska na revíziu vzájomných hraníc. V jednotnom postupe s nemeckými nacistami Budapešť územné požiadavky zahmlila starostlivosťou materského národa o maďarskú menšinu. Vzhľadom na vojenskú slabosť Maďarska ostal jedinou možnosťou boj na poli diplomacie podporovaný diverznými činmi. Mocenské presuny v Európe koncom tridsiatych rokov, ktoré umožnili Hitlerovi vyriešiť „československú otázku“, ovplyvnili aj podobu konfrontačných slovensko-maďarských vzťahov.
Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1938, na základe ktorej Nemecko obsadilo pohraničné územia ČSR, sa otvorila možnosť na uskutočnenie maďarských (i poľských) revíznych nárokov. Keďže následné československo-maďarské rokovania skončili – predovšetkým pre nekompromisný postoj maďarských predstaviteľov – neúspešne, o slovenskej južnej hranici rozhodla arbitráž Nemecka a Talianska (Francúzsko a Veľká Británia sa účasti zriekli). Na základe rozhodnutia, podpísaného 2. novembra 1938 vo Viedni, Slovensko muselo do ôsmich dní odstúpiť územie s rozlohou vyše 10–tisíc štvorcových kilometrov.
