V poslednom čase sa objavili spomienky - oslavy - chválospevy - démonizácia šesťdesiateho ôsmeho roku. Máme sa na čo tešiť. Pre začiatok, minulú nedeľu som vo významnom mienkotvornom denníku čítal vetu, ktorú údajne povedal poslanec Casini: "Šesťdesiaty ôsmy rok nám zanechal ako dedičstvo slogan Ani so štátom, ani s Červenými brigádami." Nikdy celkom nedôverujem tomu, čo čítam v novinách, no aj keby Casini tú vetu nikdy nebol vyslovil, napísal ju novinár, ktorý mu ju prisúdil, aby ju zjednotil so svojím vlastným názorom, pretože on sám ju pokladá za zmysluplnú.
Takže keď chceme reflektovať rok '68, správajme sa ako historici, a nie ako babky na trhu. Takúto vetu nemohol v šesťdesiatom ôsmom povedať nikto, pretože jednak vtedy ešte Červené brigády neexistovali, a potom preto, že ju vyslovil spisovateľ Leonardo Sciascia (ktorý rozhodne nebol osemašesťdesiatnik) v časoch aféry Alda Mora - teda o desať rokov neskôr.
Ak si tento slogan teraz dáte do vyhľadávača na internete, zistíte, že niektorí ho pripisujú ľavicovému robotníckemu združeniu Ustavičný boj (Lotta continua), iní dokonca Albertovi Moraviovi, a dozviete sa, že Sciascia sa neskôr pokúšal vysvetliť, v akom zmysle ho treba chápať. Že v tých časoch sa okolo tejto vety strhla široká polemika, a ak už teda budeme reflektovať, tak nielen rok '68, ale aj celú nasledujúcu dekádu: čakajú nás spomienky typu "dedko, kedy ste sa posledný raz s babkou...?" A dedko nostalgicky zavyje: "Uhúúúú!"
Po tejto hlbokej reflexii, z mojej strany poslednej o tomto dávno minulom roku, prejdime k smutnejším záležitostiam, ktoré však možno okrajovo súvisia s neslávnym šesťdesiatym ôsmym - a tým myslím protesty a vetá a zákazy, ktoré sa nakopili okolo pozvania izraelských spisovateľov na tohtoročný turínsky knižný veľtrh Salón knihy, a predovšetkým spisovateľov protivojnových a pacifistických, ako sú Amos Oz, David Grossman či Abraham Yehoshua.
Možno ste sa už niekde dočítali, že turínsky Salón knihy, ktorý za roky svojho pôsobenia hostil spisovateľov z mnohých krajín sveta, by nemal pozývať izraelských spisovateľov, pretože izraelská vláda si za svoju politiku zaslúži množstvo kritických výčitiek - a niektoré sú ochotní pripustiť aj izraelskí spisovatelia.
Teraz si možno niektorí čitatelia spomenú na to, ako som v januári 2003 oznámil rozhodnutie váženej vedkyne Mony Barkerovej, odborníčky na translatológiu a šéfredaktorky časopisu Translation Studies Abstracts, ktorá, majúc vážne výhrady voči politike izraelskej vlády, vyzvala dvoch izraelských vedcov z redakčnej rady svojho časopisu (a pozor, o ktorých vedela, že už niekoľko ráz vyslovili kritické súdy na adresu svojej vlády), aby odstúpili, čím by dali najavo "výzvu na bojkot izraelských vedeckých inštitúcií".
