Básnická Prekliata Trnavská skupina podľa básnika Ľubomíra Feldeka
Ľubomír Feldek to v skratke naznačuje v úvode - "Miroslav Válek bol ministrom. Ján Stacho bol po ťažkej autohavárii pripútaný dvadsať rokov na lôžko. Rudolf Sloboda spáchal samovraždu." Doplňme, že Ján Ondruš strávil roky v ústraní - v psychiatrickej liečebni a opatrovateľskom domove. Po revolúcii jeho diela vyšli opätovne v knihe Prehĺtanie vlasu. Do viacerých však zasiahol a menil ich.
Feldekova kniha je najlepšia v tých častiach, keď autor hovorí o poézii a priateľstve. Najzaujímavejšie sú spomienky na Jána Stacha a Jána Ondruša.
Dvíham hlavu hore
Ján Stacho, básnik, ktorý sa nikdy nedokázal odpútať od matky a stálo ho to nakoniec život. Po ťažkej autohavárii by sa dokázal ešte postaviť na nohy. Ak by nebola ako klzisko naleštená podlaha v hosťovskej izbe. Matka ju musela mať vždy ako zrkadlo. Po zlomenine stehennej kosti bol pripútaný na lôžko a vydaný napospas jej starostlivosti. Selektovala aj návštevy.
Najdojemnejším miestom v knihe je opis odovzdávania ceny Jánovi Stachovi. Ľubomír Feldek píše, že aby im urobil radosť, zavolal aj televíziu. Aby ho prišli domov natočiť. A aby sa potom sám mohol vidieť, pozrieť na seba - ako človek, čo trávi celé dni v posteli a pozerá priveľa televízie. A čaká, že v nej konečne čosi uvidí, že v nej konečne raz budú "niečo dávať". A matka Jána Stacha sa sťažuje, že syn bol taký tvrdohlavý a nechcel sa dať nafilmovať ako pacient v posteli.
"Odmietla som mu pomôcť - pomohol si sám. Od rána sa sem presúval kúštiček po kúštičku, trvalo mu to niekoľko hodín, ale muselo byť po jeho."
Prostredie hosťovskej sa však režisérovi nehodí, chýbajú tam knihy. Tak chytí s kameramanom Jána Stacha za nohy a popod pazuchy "a cestu medzi hosťovskou a susednou izbou, ktorá Janovi trvala niekoľko hodín, absolvovali za niekoľko sekúnd."
Lusknúť si prstami
Ján Ondruš je Feldekovými očami tichý a veľmi zriedkavý spoločník. "Utekal pred veľkou a hlučnou spoločnosťou. Mňa možno vôbec neznášal, pretože som býval jedným z najhlučnejších spoločníkov."
Možno práve preto inde autor priznáva, že si ťažko vybavuje, čo Ján Ondruš hovoril. "Nikdy nič neskríkol - nanajvýš si luskol prstami."
Okrem zážitkov z pocitu priateľstva sú zaujímavou časťou knihy aj postrehy Ľubomíra Feldeka ako autora, ktorý o poézii premýšľa, teoretizuje, filozofuje. Rozhovor o Ondrušovi a "umení chýbať". O chýbajúcom ja v tvorbe. A asi aj v živote. O ja ako mieste, kde "Došlo k žiaľu / došlo k uduseniu / došlo k smútku / došlo k žlči / medzi mnou a mnou".
Príbeh Ruda Slobodu nie je objavným v tejto knihe. Sám o svojom živote vydal intímne svedectvo v denníkoch - aj keď vyšli scenzurované dedičmi.
Malý priestor venoval v knihe Feldek Jozefovi Mihalkovičovi.
Starší brat
Zbytočne a na posledných stranách však Ľubomír Feldek stroskotal na interpretáciách spomienok na Miroslava Válka. Frajersky a slobodne si chcel prehrabnúť vlasy a prsty mu uviazli v nečakanom chuchvalci. Hoci sa väčšinou drží času vzniku a tvorby Trnavskej skupiny, "starší brat Miro" ho zrazu unesie rovno do roku 1989.
