ívaním daného.
Pre mňa má nevyjadriteľné čaro aj veterný deň, v ktorom sa ohýbajú trsy tráv i koruny stromov a na oblohe možno pozorovať plachtiace vtáky, alebo aj deň ponorený do hustého a neustávajúceho dažďa, keď môžem vnímať všetky zmeny rytmu jeho jedinečnej kompozície a popritom sledovať ťažkú prácu vody. Z tohto pohľadu vytvára pekný deň jeden z rámcov, alebo priamo predpokladov pozitívneho napĺňania javu, ktorý nazývame vlastným životom.
Neraz som však nútený tráviť pekný deň dnu, v uzavretých priestoroch, v útrobách budov. Lao-c' v jednom zo svojich zamyslení akcentuje význam prázdna, keď hovorí, že trinásť hrotov sa stretáva v strede kolesa a prázdno medzi nimi tvorí koleso, i to, že do steny prerážame okná a prázdno vo vnútri tvorí obydlie. Prázdno však v prípade obydlia získava svoju cenu práve vďaka oknu, bez ktorého by sa stalo prázdnom temnej hrobky určenom na neživé, a preto daromné trvanie.
Zreteľne som si to uvedomil už pred mnohými rokmi, keď som sa ako člen študentského divadla Karola Horáka zúčastnil na festivale vo švajčiarskom Thune a organizátori nás ubytovali v protiatómovom kryte. Pri zaspávaní v dlhej miestnosti podobnej tunelu, na lôžku umiestnenom v jednom z dvoch súvislých radov poschodových postelí, sa ma zmocnila dovtedy nepoznaná úzkosť. Usiloval som sa zaspať v tme, ktorú riedilo sliepňavé modré svetlo, v tichu, ktoré s hrôzostrašnou presnosťou rozrážali klapky na krytoch ventilátorov. Ani len stopy po mesačnom svite vkrádajúcom sa cez škáry v roletách, po neviditeľnom, no o to počuteľnejšom vetre.
