Zložitý volebný boj má za sebou španielsky premiér a šéf socialistov José Luís Rodriguez Zapatero, a to nielen pre problémy s baskickými separatistami, ale i ostrú kritiku katolíckych biskupov. Tí na neho týždne útočili a voličov nabádali, aby si premysleli, či si politik legalizujúci homosexuálne manželstvá a interrupcie zaslúži ich hlasy.
Ľahké to v poslednom čase nemali ani nemeckí kresťanskí demokrati, keď novozvolený šéf Nemeckej konferencie biskupov Robert Zollitsch podrobil tvrdej kritike neoliberálnu politiku CDU a pochválil agendu socialistov z SPD. A to tiež práve v čase pred krajinskými voľbami.
Cirkev nemusí mlčať
Pre mnohých môžu pôsobiť takéto hodnotiace vstupy cirkvi do politického diania legitímne. Cirkev ako organizácia zastupujúca isté hodnoty a tisíce veriacich musí mať predsa právo zasahovať do závažných spoločenských diškurzov. Naozaj nie je povinná pri politických debatách mlčať, či sa dokonca prezentovať ako názorovo indiferentná.
Čoho sa však svojou kritikou tej či onej straníckej politiky začína zbavovať, je jej neutralita, a to už dobré nie je.
Na stratu neutrality cirkvi reagujú politici rôzne, čo situáciu tiež nijako nezľahčuje. Tí vyvolení sa, samozrejme, na zásahy nesťažujú, ba práve naopak, plne ich vychutnávajú a posluhovačnou politikou ich často ešte viac betónujú. Tí, ktorí sa naopak dostali do jej nemilosti, môžu prijať hodenú rukavicu a začať s cirkvou verbálny boj, ako si to trúfol Zapatero.
Tento boj nie je bez rizík, keďže cirkev má i v dnešných dňoch ťažko odhadnuteľný vplyv na masy, na voličov. A tak väčšina takmer až paralyzovaných politikov volí pohodlnejšiu cestu a na kritiku reaguje stiahnutými ušami.
