Konzument konzumujúci sám seba. Realita sa nerešpektuje, sú len 'názory' a to, čo sa o nej povie. Démon virtuality. Je to pokus márny, ale vážny a škodlivý. Lebo anulovať skutočnosť môže iba básnik. On to však nerobí. Básnik k nej pridáva, rozširuje jej významy a nové videnie, pridáva farby, vône, tóniny, rytmickú skladbu.
Tak ako Ivan Krasko, ktorý vyše osemdesiatročný odišiel začiatkom marca pred päťdesiatimi rokmi a my sme kráčali hore Štefánikovou na Hlavnú stanicu v Bratislave, odkiaľ vlak odnáša básnikovu rakvu do kraja, kde jeho 'mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží'. Rigorózny žalmista, ktorý sa privčas odmlčal, lebo 'neurotická' dôvera v záväznosť a váhu slova bola zranená, doráňaná. Taká je u nás obyčaj. Významné mlčanie, hľa, padá na pery... Ó, múdri dávno, dávno dúfať prestali! A zašiel umlčaný po blativom poli, len občas uškrnul sa tomu, čo ho najviac bolí.
Marec nám pripomína aj iného básnika Slova. Narodil sa v tomto mesiaci Dominik Tatarka a už niekoľko rokov sa vtedy udeľuje významná literárna cena nazvaná jeho menom. Dajme sa prekvapiť.
Tatarka vedie s nami sokratovské rozhovory bez konca ako náš sused a brat v nádeji a strasti. Zhovárame sa. Je to predovšetkým pokus „myslieť si a priznať sa k tomu, čo si naozaj myslím“. Myslenie, najmä nezávislé a neprenosné, je u nás úzky profil – a Tatarka myslí a nehanbí sa k tomu priznať. Šírku a súvislosti, v ktorých sa toto myslenie koná, nemožno vtesnať do floskuly, no možno ich zhrnúť pod titul: poslanie umenia, tvorby, a teda i spisovateľa, básnika v tomto národe a v tomto démonokratickom svete. Démoni, plody a výrobky našich dní, našej civilizácie a spoločnosti, to nie sú síce tajomné a nadprirodzené sily (vieme ich racionálne pochopiť a vysvetliť), sme však proti nim rovnako bezmocní. Jediné, čo ostáva, je boj proti nim; už náš vzdor každodenný je víťazstvom; vzdor, zvaný tvorba, tvoriteľstvo, pozitívna životná aktivita. Údelom človeka, ak si chce vykúpiť život, je vytvárať sa znova a znova, nedostatočnosť sveta i nedostatočnosť vlastná sú mu „najostrejším stimulom na tvorbu“. Aby sa človek nezadusil mĺkvou osamelosťou v prázdnom a cudzom priestore, zaľudňuje ho hoci kmeňom stromu, ktorý položí na balvan, alebo dreveným stĺpom či navŕšeným kamením, aby ľudia mohli povedať: Prv to tu bolo akési prázdne. A teraz už nie. A vietor spieva žalmy proti démonom.
