dnes to vieme s určitosťou potvrdiť. Drobná zlomyseľnosť sa odohrala aj počas slávnostného aktu, keď skupinka okoloidúcich mladíkov nevkusne komentovala priebeh malej slávnosti.
Začo vlastne môže mŕtvy spisovateľ? Márai ostal ešte veľa rokov po odhalení pamätnej tabule vyhnancom vo svojom rodnom meste. Priznanie jeho koreňov v Košiciach sa rodilo dlho a rozpačito. A za neochotou pomenovať ulicu po skvelom spisovateľovi boli celkom viditeľné obavy, žeby sa v meste mohlo udiať čosi neslýchané. Žeby sa nebodaj v meste usadil akýsi neznámy duch a privolával doň ďalších duchov.
Duch spisovateľa Máraia je však celkom iný, než by mal vzbudzovať nejaké obavy. Bol to práve on, vychovaný meštianskymi Košicami, ktorý po celý život v sebe nosil zakódované meštianstvo zo začiatku dvadsiateho storočia. Svoje detstvo prežil v meste, ktoré bolo živou súčasťou historických zlomov. Nečudo, že rodné mesto sa mu stalo nevyčerpateľným inšpiračným zdrojom až do svojej smrti.
Fenomenálne jazykovo vybavený písal do všetkých významných európskych novín. Jeho postrehy o zápase dvoch totalít v medzivojnovom čase ho radia medzi vnímavých autorov, citlivých na diktát. Napokon sa pred hnedým diktátom utiahol na vidiek, a pred červeným odišiel až za more a tam aj dokončil svoju životnú púť.
