m nemá nič spoločné. Podobný odpor vo mne vzbudzujú oplzlé výroky občana Slotu, o ktorých tento przniteľ slovenčiny tvrdí, že sú spisovné; som zvedavý, či by mu pripadalo spisovné, keby niekto povedal jemu, že je chrapúň a hnoj.
Rovnako mi prekáža tvrdenie, že dnešný štátny tajomník a bývalý pracovník komunistickej cenzúry pán Sečík je dobrý odborník na tlačový zákon. Je, ale v zmysle komunistického presvedčenia, že má obmedzovať slobodu prejavu.
Ide o rozmývanie jazyka príznačné pre Mečiarovu éru, pre ktorú platil okrídlený výrok o „lži ako pracovnom nástroji“. Riešením nie je jazyková inšpekcia, ale hygiena, ošetrovanie a rešpektovanie jazykových významov.
S Ficom, Slotom a Mečiarom je to beznádejné. Hovorím to preto najmä do vlastných radov. Inak sa pri všetkej vzletnosti úvah zapletieme do pascí, ktoré si sami nastaviame. Ako pri prezidentskej voľbe, kde pokojne tvrdíme, že nezhoda medzi tým, čo je „ochrana života od počatia“ a čo „ochrana života pred narodením“ je vlastne zhoda.
O vete z Ústavy Slovenskej republiky: „Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“ zasa tvrdíme, že ju možno vykladať raz tak, že na zvolenie je potrebná nadpolovičná väčšina platných hlasov oprávnených voličov a druhý raz tak, že ňou je nadpolovičná väčšina z odovzdaných hlasov (zúčastnených) voličov, ktoré sú platné, pričom rozmývame základné významové rozlíšenie medzi „oprávnenými voličmi“ a „zúčastnenými voličmi“, ako aj medzi „platnými hlasmi“ a „neplatnými hlasmi“.
