Ani jeho úprimné sklamanie, že „nie sú v nich baterky“, ani fabulácie o neautenticite zvukovej nahrávky, čo pred 15 rokmi vystrašila nielen Slovensko, ale pol Európy, nezmenšujú zlatoidčiansky „genius loci“, raz a navždy s menom Mečiara spojený.
To, že symbol valca má byť na stole i pri dnešnom rokovaní (Urbáni), nepovažujme ešte za neskrotnú túžbu po dedičnom hriechu, ale iba za svojský pokus o žoviálnu komunikáciu. Desiť sa netreba, ale ostražitosti nikdy nie je dosť. Veľa vecí sa zmenilo. To, že „v centre môžu bežať také peniaze, za ktoré sa každá politika obracia inde“ (Mečiar, Zlatá Idka 1993), však zostáva i po 15 rokoch po starom. Líšky menia srsť, ale nie zvyky.
