áva na historikov. Čo bolo v minulosti negatívne, treba odsúdiť a z toho, čo bolo pozitívne, si treba zobrať príklad.“ (SME, 23. 2.)
Ibaže tých štyridsať rokov, ktoré sa skončili v novembri 1989, to ešte zďaleka nie sú dejiny. Skôr infekcia, ktorej trvalé následky v sebe nesieme ako latentnú hrozbu. Sme ako pacient, ktorý síce úspešne prekonal hepatitídu, no už nikdy nebude môcť darovať krv. Márne sa nad tým ľahkou piruetou usiluje preniesť výrok, ktorý nedávno bagatelizoval účasť ľudí v represívnej inštitúcii za normalizácie: „Viete, keď máte viac rokov, tak niekde ste museli byť.“ (SME, 7. 2.) Áno, niekde sme naozaj museli byť, ale stupeň nadpráce bol už otázkou slobodného rozhodnutia každého z nás. Jeden drel na poli či v bani, druhý projektoval paneláky. A ďalší na hranici vydával rozkazy na streľbu do ľudí alebo pri výsluchoch pálil ruky nevinným živnostníkom či „kulakom“. Aj v zvrátenom dvadsaťročí normalizácie každý „niekde bol“.
Známy publicista pracoval ako murár, jeho kolega reportér hĺbil studne. Významného literárneho historika, všetko iné, len nie matematika, uväznili medzi čísla na Štatistickom úrade, odkiaľ bezmocne sledoval, ako mu exkolegovia bez uvedenia autorstva rozkrádajú výsledky dlhoročného výskumu.
