pár hodín dlhšie ako obvykle. Polícia dostala príkaz, že tento rok musí protesty potláčať tak jemne, ako to len pôjde. Ale v Tibete to už nešlo, príliš to začalo zaujímať svet. V nedeľu už bola z nového Pekingu stará dobrá diktatúra so svojou klasickou rétorikou. Antičínske protesty, ktoré doteraz režim bagatelizoval ako výkriky vandalov, sa v nedeľu zmenili na „reakcionárske separatistické sily“, ktoré treba potlačiť. Takže teraz to už musí Čína riešiť rýchlo. Možno príliš násilne, ale rýchlo. Aby do augusta ešte zavládla slávnostná atmosféra olympijských hier, o ktorých si Pierre de Coubertin vysníval, že budú aj o rovnoprávnosti športovcov, demokracii a internacionalizme.
Z novej, rozumej veľkolepej olympiády, nebude nič iné ako najspornejšie olympijské hry od čias tých moskovských v roku 1980. Vrchol cynizmu to ešte nie je. Ten sa podaril šéfovi Medzinárodného olympijského výboru Jacquesovi Roggemu. Nie je vraj úlohou výboru zlepšiť ľudské práva v Tibete, a preto nie je namieste bojkotovať olympijské hry a potrestať tak nevinných atlétov, ktorí tvrdo trénovali. Ani slovenskí športovci nechcú príliš miešať politiku so športom. Lebo aj my máme slogan, ktorý uľahčuje svedomiu. Na veľkých bilbordoch popri ceste sa na nás usmieva veľký tanier bryndzových halušiek s čínskymi paličkami namiesto vidličky. A vedľa slogan - s chuťou sa pripravujeme na olympijské hry v Pekingu. Možno by to bolo chutné, keby to nebolo také nechutné.
