V šesťdesiatom ôsmom mexická armáda desať dní pred otvorením olympiády krvavo potlačila vtedy celosvetovo módne študentské nepokoje. Na Námestí troch kultúr v metropole krajiny ostalo 260 mŕtvych.
Keby mexickú olympiádu zrušili, svet nezažije ohromenie z Beamonovho skoku do 21. storočia či Čáslavskej umenia na gymnastických náradiach. Bol by chudobnejší o zážitky, ale prežil by to. Bežal by ďalej svojím neriadeným štýlom, ako bežal aj po tom, ako sa olympiáda konala.
Olympizmus nežije vo vzduchoprázdne. Jeho história je bohatá na kolízie s dianím navôkol. Dnes ho riadia tí, ktorí majú bohaté skúsenosti: nabrali ich buď ešte ako aktívni športovci, alebo už ako začínajúci funkcionári v ére trilógie bojkotov (Montreal 1976, Moskva 1980, Los Angeles 1984).
Predstava, že výzvy naň už nenávratne patria minulosti, sa ukázala naivná. To zvetrané slovo skrýva v sebe obrovské pokušenie. Pritom jeho podstata je detinská. Just, natruc. Na zlo reagovať zlom. Ide len o navršovanie zla, o nič iné.
Športovcom sa ježia chlpy, keď to slovo počujú. Štyri roky sa chystajú na čosi, čo pokladajú za posvätné vyvrcholenie svojho snaženia a zrazu vo svete vykypí prekvasený politický problém a bác.
„Každý doterajší pokus o bojkot bol zavŕšený neúspechom,“ pripomína bývalý vynikajúci nemecký šermiar, dnes podpredseda Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach. „Vždy naň doplatili len športovci,“ dopĺňa ho írsky šéf Európskych olympijských výborov Patrick Hickey.
