Nemecká kancelárka začala návštevu Izraela dobre. Dojem narušila tým, ako hovorila o Iráne.
Kde sa začínajú a kde sa končia hranice zodpovednosti za vlastnú minulosť, čo musí národ obetovať, aby odčinil svoju vinu? Takéto otázky si Nemci od konca vojny nie raz položili a zvlášť vo vzťahu k židovskému národu. Keďže odpovede neboli nikdy jednoznačné, ťažkopádne rozvíjali svoju politiku na Blízkom východe.
Keď sa po vojne v Libanone v auguste 2006 pripravovali na misiu UNIFIL, mnohí spochybňovali svoje schopnosti chrániť mier medzi Libanonom a Izraelom. Nemecký vojak nikdy nedokáže zaútočiť proti Židovi, my nie sme nezaujatí, lež oklieštení vlastnou minulosťou, bolo počuť z radov kritikov. Nemecká kancelárka Angela Merkelová reagovala slovami, my sme naozaj závislí, ale nie vo vzťahu k jednému národu, ale vo vzťahu k demokratickým hodnotám. A vojaci do misie šli.
Medzitým prešlo veľa času a princípy, ktoré sa zdali jasné, často až také jasné neboli. Konflikt medzi Palestínčanmi a Židmi minulý rok nanovo vzbĺkol a nielen Nemci, ale i ostatná Európa, ktorá bola tiež rôzne poškvrnená antisemitizmom, nevedela zaujať pozície i vo chvíľach, keď šlo o jednoznačné porušovanie ľudských práv. Kdesi v Tel Avive končili hranice našej zodpovednosti za minulosť. Avšak, ako napísal židovský politológ Alfred Grosser, kto sa chce striasť Hitlera, musí ochraňovať aj práva Palestínčanov.
Nemci veria, že to zvládnu
Nemci na čele s Merkelovou, ktorá má za sebou historickú cestu Izraelom, sa optimisticky domnievajú, že aj to dokážu. Koniec koncov otvorila ich kancelárka pred Olmertovým kabinetom i otázku výstavby nových židovských sídlisk, ako i neprimeranosť vojenských zásahov v pásme Gazy. Bol to dobrý začiatok, a dalo by sa na ňom stavať, keby sa následne počas Merkelovej návštevy neotvorila tak nešťastne i otázka Iránu.
