Nedávno sa ma pri interview ktosi spýtal (a robia to často), ktorá kniha ma v živote najviac ovplyvnila. Keby ma počas môjho celého života ovplyvnila iba jedna jediná kniha viac než ostatné, bol by som asi idiot - ako mnohí, ktorí na túto otázku vedia odpovedať.
Keď som mal dvadsať rokov, boli pre mňa určujúce iné knihy, ako keď som mal tridsať, a netrpezlivo čakám na knihu, ktorá ma ohromí, keď dovŕšim stovku. Podobne hlúpa je aj otázka: "Kto vás naučil najdôležitejšie veci v živote?" Na to nikdy neviem odpovedať (ibaže by som povedal "otecko a mamička"), veď v každej životnej etape ma niekto naučil niečo dôležité. Mohli to byť ľudia z mojej bezprostrednej blízkosti, ale aj mne drahí zosnulí, napríklad Aristoteles, svätý Tomáš, Locke či Peirce.
V každom prípade mám aj neknižné skúsenosti, o ktorých môžem povedať, že zmenili môj život. Prvú ma naučila slečna Belliniová, moja skvelá prvácka učiteľka, ktorá nám často dávala na úlohu zamyslieť sa nad niektorými slovami (ako napríklad sliepka alebo plavidlo) a pripraviť si o nich krátku úvahu alebo rozprávanie. Jedného dňa, sám neviem, čo ma to pochytilo, som vyhlásil, že na mieste rozviniem akúkoľvek tému, ktorú mi zadá. Ona sa rozhliadla po katedre a vyslovila slovo zápisník. S neskorším rozumom a skúsenosťami by som rozprával o novinárskom zápisníku alebo o zápisníku cestovateľa-výskumníka, no ja som skrúšene prišiel pred tabuľu a nevedel som zo seba dostať ani jediné slovo. Slečna Belliniová ma naučila, že človek nikdy nemá preceňovať svoje schopnosti.
Druhé poučenie som dostal od dona Celiho, saleziána, ktorý ma naučil hrať na jednom hudobnom nástroji, a tuším ho teraz chcú vyhlásiť za svätého (ale rozhodne nie z tohto dôvodu, naopak, obávam sa, že táto okolnosť by mu mohla skôr priťažiť). Piateho januára 1945 som za ním zašiel celý vyparádený a vyhlásil som: "Don Celi, dnes mám trinásť rokov!" On sa zamračil a nevľúdne odvrkol: "Veľmi zle si ich prežil." Čo chcel povedať tým vyhlásením? Že v takomto úctyhodnom veku by som si mal začať vážne spytovať svedomie? Že sa nemám čím chváliť, keď som jednoducho splnil svoju biologickú povinnosť? Možno to bol iba normálny, na drsný piemontský spôsob prejavenia názoru, odmietnutie okázalosti, či dokonca svojrázne blahoželanie. No myslím si, že don Celi vedel, a naučil to aj mňa, že učiteľ musí svojich žiakov vždy trochu znepokojovať a nechváliť ich viac, než je nutné.
