Spoločenský román z Chorvátska, v ktorom nešumí more Na niekoľko hodín sa vo mne rozochveli struny nostalgie: román Dejiny pornografie chorvátskeho spisovateľa Gorana Tribusona (1948) ma totiž vrhol do obdobia mojich študentských dobrodružstiev a rozčarovaní, ktoré po nich nasledovali.
Prežíval som trápenia i víťazstvá nielen protagonistov čítaného príbehu, ale znovu aj tie svoje. A vôbec neprekážalo, že autorom je Chorvát a že dej sa začína rokom 1948, keď môj príchod na svet nebol ani len naplánovaný. Spoločenská atmosféra, ktorá v krajinách bývalej Juhoslávie, gniavených spotvoreným socializmom, vládla viac-menej štyri desaťročia, no aj skúsenosti jednej dozrievajúcej generácie sú natoľko podobné tomu, čo sme prežili my tu v Československu, napríklad od konca šesťdesiatych rokov až po "éru" kapitalistického prebúdzania sa v rokoch deväťdesiatych, že nebojím sa povedať: Dejiny pornografie hovoria aj za nás, namiesto nás, ba možno najmä to, čo sme sa my ešte neodvážili vysloviť.
Že totiž je zhruba jedno, aký politický nečas práve vyčíňa: keď je raz niekto mladý a zdravý, za každých okolností objaví spôsob, ako byť šťastným, ako experimentovať s existenciou, ako sa dostať k zakázanému ovociu. Spoločenská klíma, zamútená a zaclonená exhalátmi všakovakých zákazov, je priam žírnou pôdou pre pikantné pôžitky. Dobrodružstvo potom spočíva práve v oných kľukatých spôsoboch dosahovania odopieraných zmyslových potešení. Dejiny pornografie sú teda dejinami paralelných životov, celkom presne: tých, ktoré hlavní hrdinovia - s pribúdajúcimi rokmi sa meniaci na apatických antihrdinov - prežívajú navonok, verejne, a tých, ktorým sa oddávajú v skrytosti svojho súkromia. Nič nezvyčajné. Vieme dobre: nielen človek socialistického režimu sa zomieľal v súbežných existenciách. A nielen vtedy.
Kroky v tme
Dejiny pornografie sú ďalším plnokrvným dôkazom toho, že éra "zbytočného človeka" zrejme nikdy nepominie.
Zbytočného človeka, ak sa nemýlim, uviedol do literatúry 19. storočia A. I. Gercen (Kto je vinný?). Niekoľkými tragickými exemplármi prispel Dostojevskij, no zlatú palmu si nakoniec odnáša Gončarov za Oblomova. Ani neskôr však núdza o zbytočné existencie nebola: Jozef K. Franza Kafku, Leopold Bloom Jamesa Joycea, Vladimir a Estragon Samuela Becketta. Američania mali svoju "stratenú generáciu", po ktorej prišla "beat generation" - pokolenie takisto stratené, skôr však bité, vybité, odbité, nabité, blažené. Nuž ale môžeme aj hlbšie načrieť do dejín literatúry a nájdeme tam Cervantesovho dômyselného rytiera, umlčiavajúceho pocit zbytočnosti šľachetnými činmi, alebo Homérovho Odysea, ktorý je neustále na cestách, a preto ho nikto nepotrebuje, alebo naopak, nepotrebným sa stáva preto, lebo je na cestách.
Aj Tribusonove postavy sú neprestajne na cestách, vonkajších i vnútorných: nemajú pokoja ani na vidieku, ani v meste, ani v živote bohémskom, ani v tom konsolidovanom. Nikdy nikam nepatria a na rozdiel od spochabeného španielskeho hidalga sa šľachetných činov dopúšťajú len sporadicky, náhodou, zavše akoby aj nechtiac. ("Ťažko naďabíš na gesto, ktoré by nebolo vedené peknými a šľachetnými úmyslami. Ale na druhej strane je svet plný nespravodlivosti, lži a zlodejstva!") Presne tak, ako sa patrí na antihrdinov storočia, ktoré svojimi dejinnými búrkami a "hlbokými miermi" spochybnilo a rozorvalo rôzne etické hodnoty toľkokrát, koľkokrát sa len dalo.
Netvrdím, že Tribusonove Dejiny pornografie by sa mali čítať s ohľadom na súradnice svetovej literatúry. V každom prípade je však neprehliadnuteľné, že tento jeho román je v prvom rade takmer panoramatickou freskou odsunutých, nepotrebných ľudí. Podčiarkuje to aj opakované citovanie (sebaidentifikujúcej) vety z Chandlera, odpovede na otázku kto to je: "Nikto, priateľko. Iba čiesi kroky v tme." Tento výrok nadobúda priam metafyzickú závažnosť, pretože v Tribusonovom románe kroky v tme môžu patriť komukoľvek, ktorejkoľvek generácii v ktoromkoľvek čase. Nielen tým, ktorých komunistický režim podviedol a zbedačil, ale aj tým, ktorých postkomunistický kapitalizmus nepotrebuje. Zbytočnosť a nulovosť zrejme nikdy nevyhynú, pretrvajú, dokonca v mnohých prípadoch sa stávajú dedičnými.
