v ňom nenávidieť všetkých holičov. Strih.
Veľmi sa teším na jar. Budem sa túlať v uliciach a knižkách. Budem stáť na moste a pozerať sa, ako podo mnou plynie čas, ktorý ľudia nazvali riekou. Budem v sebe cítim zvláštny nepokoj. Možno niekam odcestujem, do nejakej inej geografie. A možno iba do seba. Strih.
Kráčam dolu námestím esenpé a vidím, ako z hĺbky mesta vykrikujú farby. A každá niekomu patrí, každú si niekto pridelil. Oranžová telekomunikačnej spoločnosti a smetiarskym autám a zametačom vo vestách, čierna gothikom a depkáčom, červená električkám... A nad nimi sa klenie belasá namiešaná z modrej a azúrovej a nepatrí nikomu, lebo patrí všetkým. Strih.
V malej komunite hovorí kamarát Peťo: Snívalo sa mi, že letím uličkami Starého Mesta a vrážam do domov, ale neudieram sa, lebo majú steny nie z tehál a kameňov, ale zo spomienok. Strih.
Pozeral som sa na strom, ktorý bol listnatý ako vlasáč, čo by potreboval ostrihať. A potom sa vtáci z neho rozpŕchli a strom bol opäť bez lístia, kostnatý a halúzkatý, lebo to vtáci tvorili jeho bujnú korunu. Strih.
Sedím u lekára a čítam knihu Deník (s jedným n, lebo je to po česky) od Palahniuka. Na 26. strane sa dozvedám, prečo Leonardova Mona Lisa nemá obočie. „Protože to je poslední detail, který malíř doplnil. Nanášel čerstvou barvu na suchou. A v sedmnáctém století nějaký restaurátor zvolil špatné rozpouštědlo a obočí vymazal navěky.“ Strih.
