Pred piatimi rokmi sa niektorým politikom zdala vojenská misia v Iraku ako dopredu garantovaný úspech. Prídu, oslobodia, stabilizujú, zdemokratizujú, všetko malo prebiehať v štvrtinovom takte. Vojna má však svoje vlastné pravidlá a prekvapení politici sa rok po roku museli prebúdzať do novej katastrofálnej reality.
Spojenci USA sklamane opúšťali rad za radom bojové pole. V decembri opustili kľúčové juhoiracké mesto Basra už i hlavní partneri USA, Briti. Gordon Brown, britský premiér, sa síce tváril, že vojaci si v regióne svoje úlohy splnili a so spokojným svedomím môžu kontrolu odovzdať domácim bezpečnostným jednotkám, no americkí kolegovia boli skeptickí. Podľa ich úsudku nad regiónom viselo nebezpečenstvo anarchie.
Alarmujúce výsledky
Na oboch stranách spojencov však vládla i istá zvedavosť, čo sa z tohto riskantného kroku vykľuje. Hlavne mal preveriť, či je vláda v Bagdade aspoň akotak schopná udržať bezpečnosť v jednom z najdôležitejších ropných stredísk. O tri mesiace neskôr sú výsledky alarmujúce, Bagdad úlohu nezvládol. Najnovšie vedú v okolí Basry tri veľké milície krvavé boje. A Američania prosia Britov o návrat.
Londýn teraz nečaká jednoduché rozhodnutie. Jednak bol hneď od začiatku hlavným spojencom USA, z čoho pre neho vyplýva istá morálna zodpovednosť za dôsledky vojenského zásahu, na druhej strane v Británii časom vzrástla občianska vlna protestu proti vojne v Iraku, ktorá od vlády požaduje stiahnutie vojsk. Brown veľkoryso sľúbil do jari zníženie stavu na 2500 vojakov, a ťažko povedať, ako by opätovné nasadenie síl mohlo zatriasť jeho stoličkou. Odhliadnuc od dilemy britskej politiky, ktorú si Brown bude musieť riešiť sám, je prípad Basry predovšetkým nešťastným signálom pre ďalšie plány samotných Američanov.
