Milý Milan! Mám peknú príležitosť zablahoželať ti k jubileu, ale nie som taký egoista, aby som hovoril len za seba. Veď všade, kam pozrieš, sedia tvoji priatelia – každý z nich by splnil túto úlohu rovnako dobre ako ja. Tam sedí Peter Mikulík – pred predstavením sme rozmýšľali, kedy to bolo, keď sme všetci traja prvýkrát spolupracovali, ešte ako študenti, pri Lásky hre osudnej. Nedokázali sme určiť rok, ale vyriešila to Zuzka Kocúriková. Povedala: „Nebola som ešte na svete.“
Viem, Milan, že si slávny aj v cudzine, ale ak hľadáš obecenstvo, ktoré ťa nielen obdivuje, ale aj miluje, tak je to toto obecenstvo.
(Neplatí to len o tebe. Niekto sa vyberie hľadať slávu za oceán a potom sa dočítame, že najväčší úspech zožal v Košiciach. Alebo iný do Prahy – a slávny je, keď ti blahoželá na bratislavskom javisku.)
Neprišli sme si ťa však uctiť len my živí. Z neba sa k nám určite pripája aj Albín Brunovský, autor krásnych výprav k tvojím inscenáciám – naposledy práve tu, v opere. Je to už 25 rokov, čo sme spolu s Albínom pripravovali Zelenú knihu rozprávok – práve keď si ty, ďaleko od nás v emigrácii, oslavoval iné pekné jubileum. Nuž do tej Zelenej knihy som na tvoju počesť napísal aj rozprávku o mímovi Kefkovi a Albín ťa k nej verne nakreslil. V Mladých letách nič nezbadali, alebo sa tak tvárili. Čím neslušnejšia doba, tým slušnejších ľudí stretneš – a k veciam, ktoré na Slovensku nefungujú perfektne, vždy našťastie patrila aj cenzúra. Takže kniha s rozprávkou o tebe roku 1983 vyšla – a aj sme ti ju, Milan, k tvojím vtedajším narodeninám poslali. Vtedy sa však už spamätali aspoň strážcovia železnej opony – kniha sa cestou stratila, do Kolína nad Rýnom nedorazila. Dostal si sa k nej až po nežnej revolúcii.
