Hrať divadlo a klamať sa už stalo synonymom! Tak toto si ako divadelník vyprosujem! Divadlo – ako si všimol už Shakespeare – má ušľachtilejšiu úlohu než klamať, a síce „nastavovať svetu zrkadlo“. Že obraz sveta v takomto zrkadle je často nelichotivý, nie je vina divadla. Vystihli to už za Gogoľa, ktorého ruská vrchnosť hrubo osočila za jeho Revízora: „Nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu!“
Iste, divadlo neraz „hralo divadlo“, keď sa chcelo zapáčiť moci, lež práve vtedy sa spreneverilo shakespearovskému poslaniu. No vo svojich najlepších tradíciách bolo neľútostným zrkadlom, ktoré andersenovsky ukazovalo, že kráľ je nahý. Veď preto malo odjakživa problémy s mocou: už v antickom Ríme zakázal Augustus satirické verše, považoval ich za „ohováranie“ a nepotreboval na to ani tlačový zákon; katolíci vyhnali náboženské hry z kostolov; protestanti zakázali hry o nebeskej Panne; puritáni zatvorili v 17. storočí divadlá v Anglicku; kardinál Richelieu zakázal Moliérovho Tartuffa i Dona Juana; Baumarchaisova Figarova svadba síce „naštartovala“ v 18. storočí vo Francúzsku revolúciu, ktorá najprv darovala divadlám slobodu, no zakrátko ich v záujme „verejného blaha“ postavila pod dozor; Schiller po premiére Zbojníkov musel emigrovať; Ibsena vyhnali z Nórska do exilu v Taliansku; Mejerchoľda dal zavraždiť Stalin; Hitlerom nenávidené Osvobozené divadlo Voskovca a Wericha zlikvidovali po Mníchove samotní Česi; Dejmekovu inscenáciu Mickiewiczových Dziadov vo Varšave zakázali komunisti, čím vyvolali na prelome rokov 1967/68 študentské revolty; bratislavské Divadlo na korze zlikvidovali v rámci „normalizácie“ na pokyn sovietskeho kultúrneho atašé slovenskí komunisti. To je zopár príkladov, pre ktoré som alergický, keď sa slová „klamstvo“ a „divadlo“ považujú za jedno a to isté.
