one zahrnuté právo úradov na odpoveď, je zavádzajúca. Príkladom môže byť bavorský tlačový zákon, bádensko-württemberský tlačový zákon či tlačový zákon Severného Porýnia-Vestfálska.
Ak v tomto prípade M. Leško vedome nezavádza, tak si prinajmenšom nezistil, že rezolúcia Európskeho parlamentu o slobode prejavu, slobode tlače a slobode informácií z roku 1994 uvádza, že orgány verejnej moci majú v prípade útokov a kritiky od ich oponentov najprv využiť právo na odpoveď pred podaním žaloby na súd! A takisto, že nové odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. 16 z roku 2004 o práve na odpoveď v prostredí nových médií už neobsahuje definíciu jednotlivca, a teda nevylučuje štát a orgány verejnej moci z rozsahu práva na odpoveď.
