Bratislava vždy bola v mnohom iná než Orava. Kde a kedy je lepšie? V mnohom bola Bratislava iná než Orava, a ja som sa nevedela vždy rozhodnúť, kde je lepšie. Bol koniec apríla, blížil sa máj a my sme sa s mamou a mladším bratom Júliusom vybrali do Bratislavy za ocinkom.
On chodieval za nami na jeseň a v zime a my za ním na jar. V lete, cez dovolenku, na polovicu leta chodil ocinko na Oravu a na druhú polovicu my za ním do Bratislavy. Aj jeseň bývala pekná, veselá, všetko bolo farebné, ešte aj listy na hruške boli červené. Ale jar bývala o trochu krajšia, lebo sme vtedy chodili za ocinkom do tej Bratislavy.
Jar bývala super. Nasadli sme do vlaku, mama si dala na hlavu klobúčik, taký malý, ale s veľkým perom uprostred. Keď ho mala na hlave na Orave, vždy som sa hanbila, lebo ju deti za chrbtom volali Vinetou. Na Orave chodila mama v tom klobúčiku aj do kostola. Keď si všetci kľakli, hlavy žien v šatkách sa stratili, bolo vidieť len lavice a nad nimi trčalo pero z maminho klobúka. Aj sa občas zakývalo, keď sa mama bila do pŕs.
V Bratislave som sa však za ňu nehanbila, lebo tam si to veľké pero nikto nevšímal, nikto sa za ňou neobzeral ako u nás. A nikto v Bratislave ju nevolal Vinnetou.
Mokré stopy
Aj jar bývala v Bratislave iná ako na Orave. U nás bývali ešte kde-tu fľaky snehu, a ešte stále boli v záhradách na zemi hlavy z roztopených snehuliakov, a na hlavách hrnce. V Bratislave už predávali snežienky. Aj u nás už rástli, ale nikto ich nepredával ani nekupoval. Bol by to hriech. Kupovať sa majú rožky, Alpa (keď niekoho bolí zub) a iné potrebné veci.
V Bratislave sme sa s mamou a bratom vybrali na pedikúru do domu, ktorému Bratislavčania hovorili Veľký Baťa. Na Orave pedikúra nebola, a preto som bola rozhodnutá nikomu tam o tej pedikúre nepovedať, lebo by mi neverili, a ešte by sa smiali. U Veľkého Baťu sme sa vyviezli na najvyššie poschodie výťahom. Paráda. Vo veľkej miestnosti boli stoličky a pred každou lavór. Mama sedela na stoličke, nohy v lavóre a na hlave klobúčik s veľkým perom. Z tej miestnosti viedli veľké sklené dvere na veľkú terasu. Boli otvorené, a tak mi mama prikázala dávať pozor na brata Júliusa, aby na terasu nevybehol.
Jeden pán v bielom plášti si sadol k jej lavóru, chytil jej nohu a položil si ju na kolená. Hanbila som sa za ňu, ale nemohla som z jej nohy odtrhnúť oči. Pán ju čímsi škrabkal po chodidlách. Čudovala som sa, že sa mama nesmeje, lebo ja by som sa na jej mieste smiala. Bola som totiž na chodidlách veľmi šteklivá. Smiala som sa vždy, aj keď som len chodila bosá po drobných kamienkoch. A zatiaľ čo som sa čudovala, brat vybehol na terasu.
"Chyť ho!" vykríkla mama, ktorá práve prestala venovať pozornosť pedikúre, pretože pán v bielom plášti si odskočil k telefónu, a zľakla sa, že brat vypadne z terasy na ulicu.
Ale brat sa nechcel dať chytiť - myslel si, že sa hráme na naháňačku. Celá terasa bola pokrytá veľkými, čerstvo namaľovanými portrétmi súdruhov Lenina, Stalina a Gottwalda. Sušili ich tam pred Prvým májom. Behala som za bratom po tých portrétoch, ale nie a nie ho chytiť. Mama vyskočila z lavóra a naháňala Júliusa aj ona. Na tvárach súdruhov ostávali mokré stopy po jej nohách. Keď sa jej brata konečne podarilo chytiť, zatvorila dvere, vrátila sa na stoličku a vložila nohy znova do lavóra. Na povrch lavóra vyplávalo oko jedného zo súdruhov. Prilepilo sa mame na chodidlo, keď naháňala Júliusa - ale ktorému súdruhovi to oko patrilo, to som presne nevedela.
Pán v bielom plášti sa vrátil od telefónu, zľakol sa, keď uvidel to oko, chytil ho do dvoch prstov, poobzeral sa, či ho niekto nepozoruje, zožmolil ho do guľôčky a strčil si ho do vrecka bieleho plášťa. Mama sa rozosmiala a smiala sa tak, že jej až nadskakovalo to pierko na klobúku.
"Nesmejte sa, pani," povedal pán v bielom plášti. "Mohli by sme mať nepríjemnosti."
Nevedela som, aké nepríjemnosti by z toho mohli byť, aj som na ne bola trochu zvedavá, ale nijaké nepríjemnosti neboli. Asi ten pán preháňal.
Otvorené obloky
Keď bola mama dobre vypedikúrovaná, ocinko ju aj nás zobral na prechádzku.
Bratislava bola iná ako Orava aj v tom, že sa tam ľudia prechádzali aj vo všedné dni. Neviem, či aj v zime, ale na jar určite, veď som to videla na vlastné oči. U nás sa ľudia prechádzali len v nedeľu poobede, aj to nie všetci. Pán notár s tetou Melánkou, doktor Eugen Singer s manželkou, manželia lekárnici, tí veľmi pomaly, lebo on mal astmu. Ostatní ľudia nie. Keby išla tetka so svákom popod pazuchy, ľudia by sa pominuli od smiechu a možno by do nich hádzali aj skaly.
Keď bolo na jar teplo, tetky sedávali na lavičkách na priedomí a chlapi postávali v nedeľných klobúkoch pred krčmou. Vždy na chvíľu do nej vošli a potom zas vyšli. Večer sa všetci vrátili domov a pozatvárali obloky, aby im cez noc nevyšlo všetko teplo. V Bratislave boli obloky na jar otvorené stále. Hádam aj celú noc.
Na tej prechádzke s ocinkom sme kráčali po bratislavskej ulici a počúvali sme, ako z okien vychádza hudba aj ľudská vrava - a zrazu sme začuli, ako sa z jedného okna na poschodí ozýva ženský krik a plač. Tú ženu asi bije muž, pomyslela som si, lebo sa to stávalo aj na Orave. Aj mama si to iste pomyslela a rozbehla sa k bráne toho domu - chcela plačúcu ženu ratovať. Ocinko však chňapol mamu za plece a pevne ju držal. Nedovolil jej zachraňovať. Nechápala som prečo. Keď takto kričala nejaká žena na Orave, vbiehala ju do domu zachraňovať celá ulica a my deti sme sa chodili na to pozerať.
