Ani jedna strana sa totiž vôbec netají tým, že druhú vôbec nepočúva. A tak ešte nedávnu vzájomnú diskusiu, taktické manévre, či obvyklé úskoky a triky, nahradili na oboch stranách viditeľné hlboké zákopy a odchod na matrace.
Spor sa dostal do tej najhlúpejšej podoby, akú môže mať – do podoby „buď - alebo“. V dnešnej situácii to znamená, že buď vyhrá vládna koalícia alebo vládna koalícia. Aj keď iba dočasne. Je to pokračovanie studenej vojny v spoločnosti veľmi podobnej tej, ktorej sme boli aktérmi naposledy pred desiatimi rokmi.
Aj preto je zbytočné tiež dôvodiť, prečo napríklad formulácia azda najviac diskutovaného práva na odpoveď, a to aj po posledných úpravách, je škodlivá a chaotická. V rozpore nielen so zdravým rozumom a nielen preto, lebo na rozdiel od iných krajín ho koalícia zavádza pri ponechaní práva na opravu, o čom však taktne či takticky mlčí. Namiesto systému „dva v jednom“ stavia systém „dva namiesto jedného“. Ale aj keby ich postavila päť či desať, vydavatelia si s nimi isto dokážu poradiť. Môže to byť nepríjemnosť, ale nie zásadný problém, napokon, neexistuje taká diera, na ktorú by sa nedala urobiť záplata alebo naopak.
Zápas o tlačový zákon je iba jedným z množstva zápasov, ktoré viedol, vedie a bude viesť Robert Fico po dosiahnutí vrcholu výkonnej moci. Platí, že tak, ako je hlavným problémom vládnej koalície vládna koalícia, opozície zase opozícia, tak je hlavným problémom premiéra Fica premiér Fico. Jeho povaha a predstavy o úlohe a riadení štátu, o slobode a demokracii, o právnom štáte, význame a stabilite inštitúcií patria naozaj do minulého storočia a krajiny budujúcej komunizmus.
