že mu to nepíše samo, že musí prekonávať istý odpor. Aký odpor? Ten odpor asi sídli v hlave, v pamäti a bráni nám, aby sme písali banality, ale naopak, aby v tom, čo dáme na papier, bol aj nový pohľad na vec, nová kvalita tónu, originálna argumentácia. Mnohí, a nielen Čapkom kritizovaný autor, ale aj svieži súčasníci sa však, zdá sa, našli v štýle, ktorý nazývame ľahký. Aby sa to ľahko čítalo, musíme to aj ľahko písať. Tak sa stávame autormi, ktorí píšu pre ľahkých čitateľov.
Som človek, ktorého formovali šesťdesiate roky, ktoré sa v literatúre snažili dokázať, že svet nie je taký jednoduchý, radostný, nadšene budovateľský, kde kultúra má byť obsahom socialistická a ľudová formou. Umenie vtedy začalo dokazovať, že pravda je zložitejšia, že stranícky polopatizmus sa do básne nezmestí, že veci nie sú také jednoduché ako myslenie ďalejslúžiaceho poddôstojníka.
Jeden priateľ výtvarník mi vtedy povedal: „Ja sa tak opijem, že sa mi ruky takto trasú.“ (Ukázal ako). „Potom takými rukami vezmem ceruzku a nakreslím rovnú čiaru. Ale to je čiara!“ Čiara podľa pravítka sa môže schovať! Bolo veľa čiar podľa pravítka, najmä v myslení. Odvtedy horlím za zložitosť. Jednoduchosti vo vyjadrovaní by mala predchádzať podrobná zložitá analýza, ktorá by nám zabránila písať hlúposti. „Básnik by mal v básni dávať iba penu,“ napísal kritik F. X. Šalda. Myslel penu, ktorá sa tvorí na hladine, ktorou zmieta sila krútňavy. Tá pena by bola asi dokonalou jednoduchosťou. Ale je podmienená silou víru, ktorý môže človeka aj utopiť. Nedávno som začul v televízii, že skladateľ J. S. Bach na jedenásť tónov melódie použil v sprievode sedem rozličných akordov. To je teda ozaj hustota emócií a šírka zážitkov. Bohatstvo kultúry je v sústredenej sile.
