Tajomstvá prírody a bytia, času a nebytia sú nadčasové, tajomstvá našich životov sú dočasné. Tajomstvá ľudských kolektívov, v ktorých žijeme – rodín, rodov, národov, štátov – nie sú ani dočasné, ani večné. Sú to sfingy s mnohými tvárami. Nie je to vopred zapísaná šifra, ktorej kód sa dá odhaliť: sú skôr sebapoznávaním, ktoré sa vyjavuje v dejoch.
Pôvabom i prekliatím Slovenska je, že sa ešte iba dozvedáme o sebe, akí sme. Podobne ako iným menším okolitým národom, aj nám moderné dejiny priniesli traumatické zážitky. Teraz však spoznávame sami seba v nových podmienkach. Máme určité skúsenosti z účasti na budovaní väčších celkov, duchovných, kultúrnych i politických. Máme historickú pamäť z období neslobody. Máme vlastné dejiny pokusov o vzdor, o protest, o vzburu. Máme tiež vlastnú kroniku ohýbania chrbtíc v režimoch, ktoré sme si sami nezvolili. Mali sme však menej príležitostí dozvedieť sa, akí vlastne sme a čo všetko dokážeme, keď máme skutočne slobodné podmienky na svoj rozvoj.
Slovensko je stále určitým tajomstvom – pre iných, ale najmä pre nás samotných. Sme napríklad skutočne „národ holubičí“? Alebo by sme vedeli byť rovnako bojoví a krutí, ako bývali niektoré iné väčšie či silnejšie národy? Musíme opakovať v správaní voči iným chyby, ktorých sa oni dopustili voči nám? Mnohé z toho, čo sa generáciám pred nami javilo ako neuskutočniteľný sen, dnes máme – a niekedy sa nestačíme čudovať, ako s tým narábame: úpadok morálky v politike, vulgárnosť vo verejnom živote, zhlúpnutie bulvárnych médií, nízka úroveň verejnej debaty...
