„Kali spera.“
„Kali, kamarát,“ odpovelal mi Pierre de Coubertin.
„Prečo, kamarád,“ pýtam sa.
„Kedysi si sa nadchol tou istou myšlienkou ako ja a behal si tiež.“
„Monseigneur, televízne štáby už zbalili kamery, recepcia sa skončila, žurnalisti sklapli laptopy, olympijský oheň je na ceste.“
„Viem.“
„Je to Vaša cesta, pán Pierre?“
„Je aj nie je. Svet sa zmenil, zrýchlil. Olympijský oheň, ako som sa dozvedel, prevážali i v lietadle a nik v ňom nebehal. Prenášanie ohňa nebolo podstatné. Chcel som stretnutie mládeže sveta v čestnom zápolení, aby ľudia i športom boli ľudskejší.“
„Dnes je však olympiáda obrovský obchod.“
„Každá doba má svoje.“
Aha, ukazuje starý pán, koho tu máme!
Práve pribehla Ľudmila Šunová v kroji a máva farebnými stužkami, ktorými potešovala už prizerajúcich sa maratónom v New Yorku, Bostone, Vancouveri i Antarktíde.
Prvý maratón zabehla Ľudmila Šunová v Liptovskom Mikuláši v roku 1979 ako 47ročná: „Dovtedy ženy nemali povolené behať maratóny. Nechali ma behať, možno si mysleli, že v polovici odpadnem, ale dobehla som do cieľa. Prečo behám?...nuž pre radosť vždy dobehnúť do cieľa.“
