otvrdzuje hodnotu vôle, trpezlivosti a usilovnosti. Práve výroky tohto typu, zdanlivo obrátené a disproporčné, lebo sa v nich pripisuje väčšia závažnosť námahe, než tomu, čo spadá do sféry schopností a vnuknutia, sú i na najvyššej úrovni znamením toho, že nič nie je zadarmo, že nič nejde len tak.
„Píše sa vždy ťažko,“ hovorí v inej oblasti L. N. Tolstoj, tvorca rozsiahleho prozaického diela, „a čím ťažšie sa píše, tým lepší výsledok sa dostaví.“
Niekedy sa zdá, ak zostaneme pri literatúre a epike, že sú autori, ktorí sa k svojmu výsledku dostávajú oveľa ľahšie a pohotovejšie ako iní tvorcovia. Aj v tomto prípade však ide skôr o odlišný charakter a typológiu tvorivého procesu, než o väčšie či menšie vôľové nasadenie.
Ktosi povedal, že existujú dva typy autorov – autori architektonickí a sochárski. K prvému typu patria tí, ktorí všetko – od motívov až po jazyk – prežijú a vytvoria vo svojom vnútri. Samotné písanie je pre nich už len finálnym štádiom a prepisovaním hotového, premysleného a usporiadaného diela z vnútorného autorského priestoru na „papier“. Ináč je to pri sochárskom type. Tam sa takmer všetko odohráva pri dotyku s písaným slovom. Vzniká množstvo variantov, z ktorých jediný bude definitívny. Modelovanie tohto typu si vyžaduje nové a nové prepracúvanie, ustavičné posudzovanie a prehodnocovanie primeranosti výrazu vzhľadom na epickú situáciu, opakovanú úpravu detailov a viet, vypúšťanie menších i rozsiahlejších pasáží atď.
