Váľky vystriedali tehly, pekné pálené červené – odtiaľ máme aj farebný odtieň „tehlovočervená“. Domy z pálených tehál zasa vyžarovali teplo pece. Bývali rodinné alebo činžové. V týchto adjektívach sa už odrážalo vlastníctvo, vzťah obyvateľa a domu. Rodinný dom bol individuálnym, osobným majetkom, v činžovom dome, ktorý tiež komusi patril, sa však za byt platilo nájomné – činža (z nemeckého „Zins“ – daň, poplatok; nájomné): „Pokým u nás horko-ťažko zlepia činžiak, v Pešti vyrastú celé ulice,“ píše Vajanský. Teda „činžiak“, Kukučín používa aj podobu „činžovník“. V dnešnom slovníku sa zachovalo iba hovorové „činžiak“, ale, pravdupovediac, používa sa málo.
V socializme sa stal „činžiak“ v bežnej reči synonymom „paneláka“ (panelový dom) a ten zas synonymom „bytovky“ (obytný dom s viacerými bytovými jednotkami). Vidíme, ako sa tu úspešne podarilo pomiešať významy vzťahu, vlastníctva, stavebného materiálu, veľkosti a počtu. Bolo to jedno, pretože majiteľom takých domov bol zvyčajne štát, inak povedané, spoločnosť.
Toto všetko máme už za sebou. I chvála Pánu Bohu, ako hovorieva Sorokinov hrdina v románe Opričníkov deň. Pred nami je už iba skvelá luxusná bytová budúcnosť. Stačí sa pozrieť na bilbordy a internetové stránky realitných kancelárií a stavebných firiem. Podľa nich bude Slovač v blízkej budúcnosti žiť, bývať, dýchať, vychovávať deti v „luxusných domobytoch a viladomoch“, v „rezidenciách a kondomíniách“. Keď si odmyslíme ten „domobyt“, všetko ostatné pôsobí napohľad trocha buržoázne, trocha kráľovsky a trocha koloniálne.
