poriadku. Cestou späť veziem k vlaku do Košíc literárneho vedca a kritika Albína Bagina. Ešte aj potom, pri fľaške červeného, rozoberáme hodnoty Matuškovho diela.
Veľmajster štýlu a metafory, literárny historik a kritik to nemal ľahké. Básnici ho neprijali, lebo nepísal krátke, prípadne rýmované riadky. Pre prozaikov nebol dosť utáraný, pre literárnych vedcov bol málo faktografický a popisný, pre kritikov ironický a uštipačný, nie dosť kompromisný. A tak sa autor dostal kdesi do neurčita, kde sa u nás nachádza vzdelaný a mysliaci esejista. Esej je vrcholný umelecký žáner, brilantne a duchaplne vybrúsený. Dnes by to Matuška mal ešte horšie, pretože esej sa v zmätku importovaných hodnôt degradovala na domáce úlohy, slohy a písomné práce povinných návštevníkov základných škôl. Amaterizmus je v tejto krajine oddávna posvätný, diletantizmus uctievaný ako zlaté teľa.
Matuška hľadá predovšetkým mravný význam literárnych faktov tak, že ich vidí v súvislostiach vertikálnych i horizontálnych, teda nielen vo väzbách k okolitému životu spoločnosti a histórii, ale aj v nadväznosti kontinuity, tradície, vo vývinovom aspekte. Hľadá u autorov minulosti mravné, filozofické a estetické výzvy i odpovede pre život súčasníka, a preto sa ustavične vracia k témam, formuláciám a postavám, ktoré ho v tomto zmysle znepokojujú, vznecujú a burcujú, rušiac tak samospokojnosť kultúrnej obce. Takéto návraty k Jankovi Kráľovi, Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Timrave, Vajanskému a iným, no predovšetkým k štúrovcom, nie sú opakovaním povedaného, ale zákonitým krúžením okolo gravitačného jadra, okolo životodarnej podstaty. Sú to plodné stretnutia novej, meniacej sa skutočnosti a skúsenosti s tým, čo je zdanlivo uzavreté a definitívne.
