Právo na právo

denie do praxe v roku 1991 jedným z kľúčových znakov toho, že Československo začalo fungovať ako slobodný právny štát. Prvý ponovembrový predseda Ústavného súdu bol stelesnením demokratickej ústavnosti. To mu už nikto nevezme.

Prvým a jediným predsedom československého Ústavného súdu sa stal Ernest Valko. Podobne ako u Ivana Trimaja, Pavla Holländera a Petra Kresáka bolo ústavné právo jeho vášňou. Ich stretnutia, ktorých som bol svedkom, stelesňovali pre mňa odbornosť, poctivosť, radosť z práce a až estetickú eleganciu. Od nich som sa naučil, že základom ľudskej slobody je právo na právo.

Po rozdelení Československa sa stal Ernest Valko advokátom. Úspešným, na truc závistníkom. Nezabudol však na ústavné právo a vedno s Ivanom Trimajom sa zúčastnil na prácach na veľkej novele ústavy v roku 2000, aj keď jeho snom ostala úplne nová ústava.

Počas dlhých rokov, čo sa poznáme, zvyšoval Ernest Valko hlas pri donebavolajú­cich právnych prešľapoch. Vždy hovoril, že štát, v ktorom nefunguje právny systém, sa stane bezprávnym. Neostalo len pri tom. V roku 2005 vypracoval reformu súdnictva a ako to už v politike chodí, jeho kamaráti reformu zobrali, ale autora nechali stáť na chodníku.

Ak by sme sa mali pýtať na súvislosti práve ukončeného prípadu, museli by sme ich okrem obyčajnej závisti voči úspešnému advokátovi hľadať v politickej nevraživosti k predsedovi prvého ponovembrového Ústavného súdu, v zlosti na autora reformy súdnictva, ktorá mení zabehané zvyky, a v osobnej pomstychtivosti voči obhajcovi vo veciach osobnej cti.