ania boli naň pyšní a bol skôr pýchou dnes už neznámych súdruhov a neznámeho tvorcu.
Dielo malo aj filozofický problém. Jeho kritici sa nedokázali zmieriť s tým, že špic kladiva smeroval z oblúka kosáka von, čo sa im zdalo ako neodpustiteľný prehrešok. Spomínam si však aj na hrabalovskú historku viažucu sa k plechovému dielu: stalo sa, že v nočnej hodine začul náhodný chodec čudný šramot v plechových útrobách a privolal políciu.
Čuduj sa svete, v symbole krajšieho zajtrajška mali zlodeji úkryt zaprataný lupom. Ťažko by sme hľadali vtipnejší symbol lžidiela pre lžispoločnosť, utápajúcu sa v kosákoch, hviezdach a pramizernej produktivite práce. Ale, boli také časy a my tiež sme neboli bohvieakí.
Ak už pamätník, potom by mal byť výrazom ducha čo najširšieho počtu ľudí. Mohol by stelesňovať úctu k tradícii, alebo k udalosti, alebo aspoň ako výraz pomenovateľnej túžby týchto ľudí. Ale pamätník – výraz snahy funkcionárov o ducha sa, mierne povedané, kolíše, a to aj bez víchrice.
Žilinské plechové čudo napokon po prevrate v tichosti odpratali. Ale z času na čas sa zrodí nový nápad, ako vystavať nejaký iný monument. Ak by sa tak postavil najväčší, hodný Guinnessovej knihy rekordov, to by sme sa možno už aj poskladali.
Napríklad na sochu Krista v Prešove. Pátral som po nejakom slušnom dôvode, prečo by v Prešove mala stáť gigantická socha Božieho syna. Asi som pátral na nesprávnych miestach, lebo rozumnú odpoveď som nenašiel. Úsiliu primátora Hagyariho ako hlavného investora chýba ozajstný duchovný rozmer.
