Nie je nič horšie, ako keď si občania zvyknú vo voľbách voliť takzvané menšie zlo. Beppe Grillo, známy taliansky kabaretista, je presvedčený, že Taliani túto chybu robia už celé desaťročia. Opakujú ju tak dlho a často, že by si „menšie zlo“ už zaslúžilo monumentálny pomník v centre Ríma.
V duchu voľby menšieho zla sa niesli aj posledné parlamentné voľby, z ktorých vyšiel Silvio Berlusconi triumfálne ako víťaz. Na pochopenie, prečo sa stal menším zlom práve Berlusconi, a nie jeho oponent Veltroni zo stredoľavého krídla, sa treba obzrieť pár rokov späť.
Úpadok za Silvia
Keď pred dvoma rokmi talianski voliči pomohli sociálnym demokratom do vlády, tiež verili vo výber menšieho zla. Výsledky pôsobenia ich predchodcu Silvia boli mizerné. Pod jeho rukami Taliansko upadlo, dlžoby štátu narástli, hospodársky rast bol na nule, len korupcia a organizovaný zločin prekvitali.
Voľbou sociálnych demokratov sa topiaci sa občania chytali slamky a verili, že dali, keď nie zelenú, tak aspoň oranžovú nevyhnutným hospodárskym reformám. A predovšetkým dúfali v očistenie politickej scény od skorumpovaných politikov, ktorí roky bohatli na ich úkor. Preto prvé, čo mala ľavica po príchode k moci spraviť, bolo ošetriť zákony, ktoré chránili najvyšších štátnych predstaviteľov pred trestným stíhaním. Ľavica to nespravila, ba ako sa vyjadril literát Dario Fo, ani sa o to čo i len náznakom nepokúsila.
Hrubá čiara
Dôvodov bolo určite viac, možno zákony nechala stáť, lebo si myslela, že sa v núdzi zídu aj ľuďom z vlastných radov, možno nemala odvahu pustiť sa do boja s politickými rivalmi a hlavne si naivne nahovárala, že sedemdesiatročný Berlusconi už politicky skončil. A tak ľavičiari netematizovali chyby jeho politiky, neodkrývali jeho korupčné aféry, za jeho dielom spravili hrubú čiaru, ako keby nikdy ani nebol.
