Iks si prečítal Cestu, posledný román Cormacka McCarthyho. Amerického spisovateľa, ktorého iný román, Táto krajina nie je pre starých, nedávno sfilmovali bratia Coenovci. Film dostal, tuším, štyri Oscary. Iksa Cesta rozladila: „Hrozný román. Nechápem, prečo spisovatelia, ktorí žijú v takej báječnej, prosperujúcej krajine, píšu také deprimujúce knihy?“
Po rozhovore si Ypsilon kúpil Financial Times z 8. apríla. Zaujal ho článok Mind the gap. S podtitulkom: Why Bussiness may face a crisis of legitimacy. Autor John Plender v ňom píše: V USA i v ďalších anglofónnych krajinách dosiahla nerovnosť v príjmoch rovnakú úroveň ako v roku 1929. Na konci desaťročia Veľkého Gatsbyho. Desaťročia, keď korporácie rýchle zvyšovali svoje zisky. Menší podnikatelia sa zadlžovali. Banky požičiavali. Počet nesolventných dlžníkov z roka na rok narastal. Banky sa začali sanovať z verejných peňazí. Dôsledok: krach na burze a roky Veľkej krízy. Dnes sa po anglicky hovoriace krajiny ocitli v podobnej situácii. Éra voľného trhu, ktorá sa začala v 80. rokoch, éra roztvárajúcich sa nožníc, končí. Keď sú bohatí čoraz bohatší a stredné a nižšie triedy sa ledva udržia nad vodou, systém sa rúti.
V roku 1979 boli príjmy jedného percenta najbohatších 8-krát vyššie ako priemerný príjem rodín strednej triedy a 23-krát vyššie ako príjmy najnižšej pätiny obyvateľstva. V roku 2005 percento najbohatších zarábalo 21-krát viac ako stredná trieda a 70-krát viac ako 80 miliónov najchudobnejších Američanov. Ceny stúpajú, hodnota dolárov a cenných papierov klesá. Federálna banka zachraňuje aj veľké banky pred bankrotom. Ľudia žijú na dlh, pracujú za menej peňazí, ich spotreba klesá. V takej atmosfére sa šíri klientelizmus a korupcia. Dôvera vo voľný trh sa po kauze Enron oslabila. Kolaps obchodu s nehnuteľnosťami spôsobil, že životné náklady miliónov ľudí sú vyššie ako ich príjmy. Podobný vývoj je aj v Kanade, Anglicku, Austrálii, ale aj v Japonsku. V ekonomicky slabších krajinách je dosah roztvárajúcich sa nožníc ešte hrozivejší.
