ajú a prichádzajú s autami. V jej komunikácii je tá zvláštnosť, že svoju nespokojnosť neadresuje priamo. Z balkóna počuť: „Kto to má vydržať? Garáže, garáže, nič iba garáže, búchajú, búchajú, chodia stále... čo búchajú? Nech si postavia garáže doma!“
Je to taká rafinovaná obrana. Ona vlastne na nikoho priamo neútočí, nikoho neoslovuje, hovorí vo všeobecnosti, akoby sa rozprávala iba sama so sebou. Nepoužije ani „vy“, ani „ty“. Ujovia, ktorých zas otravujú jej reči, nie sú takí opatrní, a keď hádka kulminuje, zvyčajne jej odseknú: „Ty mi nebudeš rozkazovať, kedy môžem ísť do garáže!“ To „ty“ mi znie v ušiach ako čosi nenáležité a ponižujúce. Dá sa to však pochopiť, pretože tým vyjadrujú svoju podráždenosť. Je to ich obrana aj útok zároveň, ukryté v jednom zámene: „ty“. Tým „ty“ sa však dostávajú na rovnakú úroveň ako frflavá pani. Keby použili „vy“, bolo by to iba čisté a korektné vyjadrenie nesúhlasu s neopodstatneným verbálnym napadnutím.
Tykanie i vykanie sú silné zbrane. Zrejme sú najkratším a najefektívnejším prostriedkom na vyjadrenie odstupu, podceňovania, neúcty, hoci ich prvotné významy sú jasné: „ty“ vyjadruje zvyčajne blízkosť, intímnosť, priateľskosť a „vy“ dištanciu alebo úctu.
V komunikácii to však nemusí platiť. Choďte napríklad na bratislavské trhovisko, postojte chvíľu pri stánku, ktorý vlastní Ázijec, a môžete počuť, koľko zákazníkov mu tyká. Nepredpokladám, že ho poznajú osobne. A on sa iba usmieva, pretože mu to káže jeho povolanie, a možno aj preto, že významovým nuansám nášho „vy“ a „ty“ nerozumie. Keď som bola malá, starší ľudia v mojom okolí takto tykali Rómom bez ohľadu na to, či bol Róm starý, alebo mladý. Aj Ukrajincom, ktorí na začiatku 90. rokov zakladali na futbalových ihriskách v našich mestečkách „blšáky“, sa tykalo.
