Tu začujem arabčinu, tam poľštinu, vľavo čosi, čo znie balkánsky, pravdaže, turečtinu, občas perzštinu, pri ktorej spozorniem, francúzštinu (od Afričanov), ázijské jazyky, aj nemčinu v tých najrozmanitejších odtieňoch a kvalitách, hovoria ňou blondiaci i Orientálci, ľudia čiernej aj žltej pleti. Nie je to vždy len príjemné, tí povaľači, to množstvo čiernych koženkových búnd (možno sú aj z pravej kože, ktožehovie), panebože, zlaté predné zuby čiernovlasých žien v dlhých pestrých sukniach, čo kráčajú po ulici s bábätkami v šatke, držiac druhé a tretie dieťa za ruku, mládež, čo sa len tak poneviera, narkomani a strelení, ktorí majú domov tam vzadu "Unter Krahnenbäumen", tá ulica sa tak naozaj volá, a medzi nimi zopár moslimov s podozrivo dlhými bradami.