Potom sa ma chvíľu pokúšali prehovoriť, aby som si to rozmyslel a upozornili ma, že konám niečo trúfalé a nebezpečné. Trval som na svojom a ubezpečil som ich, že na predstavenie skutočne mienim ísť. Ženy na mňa rezignovane, súcitne hľadeli a nechápavo krútili hlavami. O niekoľko dní neskôr som bez bázne zamieril do Istropolisu, pardon, do novej budovy Slovenského národného divadla.
Pozvánka po päťdesiatke
Kamarát Shooty ma upozornil na pozoruhodnú črtu slovenského architektonického monumentalizmu: aj do najväčších budov sa vchádza cez miniatúrny vchod - celkom inak ako v cudzine, kde sú aj brány pompéznych budov obrovské. A skutočne, dnu do SND ma ešte pustili cez neveľký hlavný vchod, ale von som už musel ísť cez miniatúrne vedľajšie dvere.
