vedané pútnik. Pretože svoje cesty beriem ako púte, ktoré majú svoj zmysel a poslanie. Vzdialenejšie zahraničie sa mi podarilo úspešne odraziť, ale niektorým pozvaniam na Slovensko som neodolal. Dôvod bol najmä ten, že Slovensko je pomerne exotická, neznáma a neprebádaná krajina. Najmä Slovákmi.
A tak som sa ocitol v Malohonte. Je to malebná oblasť okolo Hnúšte, k Rimavskej Sobote. Rieka Rimava, ktorá dala meno Jankovi Franciscimu-Rimavskému, sa pre mňa stala Rýmavou. Aj dnes tento tok prezrádza, že sa v ňom skrýva dravá riava, ktorá neplynie v hexametroch, ale v uvoľnenom básnickom rytme. Svoj stan som rozbil vo Vyšnom Skálniku, odkiaľ pochádzal Ján Botto. Zistil som, že sme dvojnásobní kolegovia: obaja máme 52 rokov. On už definitívne, ja zatiaľ. Starostka Veronika Muránska má smelé vízie siahajúce možno až po „gotickú cestu“, ktorá nás už raz viedla do Európy. Bolo radosťou sledovať, ako spolu spriadajú plány starostky, ktoré som mal česť stretnúť. (Tu sa opäť potvrdila moja tucha, že správu nášho štátu treba dať do rúk ženám!) Vypisujú projekty, žiadosti o granty, stavajú, prestavujú, sadia stromy... A chlapi z týchto obcí sú už v Európe dávno! Ako kamionisti dôverne ovládajú všetky zvyky, colnice i ulice. Poviete Antverpy alebo Paríž – všade sú doma.
