však v skupinovej podobe nikdy nevyšlo. Vtedajší politici vystúpenie skupiny nielen zakázali, ale aj pokus oň potrestali.
Poľahčujúcou okolnosťou pre vtedajších politikov je, že „vládli“ len v ovládanej kolónii. No aj keby vládli suverénne, ich mená by dnes boli rovnako zabudnuté – zatiaľ čo Trnavská skupina, ktorej nedovolili vystúpiť, je dnes v čítankách. Čo vlastne bolo vtedy také poburujúce na jej pokuse? Veď jej poézia bola apolitická, jej hravý cirkus sa otváral takýmto husľovým kľúčom:
Nuž, poburujúce bolo práve toto. Skupinový program hlásal odideologizovanú, zmyslovo-konkrétnu poéziu (odtiaľ meno „konkretisti“, ktoré skupine dala kritika), cenzúra však – ako som v SME už raz napísal – „pochopila, že je to útok na hlavný pilier socialistického realizmu – povinnosť slúžiť ideológii vládnucej strany.“
Keď som vlani na festivale Cap a l'Est v Banskej Štiavnici vysvetľoval, čo je to vlastne tá zmyslovo-konkrétna poézia, vyzval som publikum, aby si zapamätalo Stachov verš: „... a dlaňou hovoriť: si krásne opálená.“
Na konkrétnej kráse toho verša sa podieľajú dva zmysly – hmat a sluch. Nie sú použité banálne, ale básnicky. Takáto metafora sa nazýva synestézia a je stará ako poézia: už pred štyristo rokmi ju používal Shakespeare. („Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky: očami počuť – to je múdrosť lásky.“ Alebo: „Hovoriť dýky, ale nebodnúť ju.“) A synestézia je ešte staršia, je taká stará ako reč. Neraz napríklad hovoríme o „sladkej vôni“, a ani si neuvedomujeme, že sme skrížili čuch a chuť čiže sme použili práve túto básnickú metaforu.
