Olympiáda nie je nič pre začiatočníkov. Tá tohoročná je zvlášť veľké číslo, a to nielen pre športovcov, ale i politikov, keďže od dobrých vzťahov s Čínou závisí tak veľa. Azda aj preto sa európskym politikom do vzniknutého sporu okolo Tibetu veľmi vstupovať nechcelo. Len exiloví Tibeťania, ľudskoprávne organizácie, média nedávali pokoj a konflikt denne prenášali do našich zemepisných šírok.
Politici občas pozliepali nejaký ten apel, ale odvážnym gestám sa väčšina vyhýbali. V Európe sa malo demonštrovať, lokálne. A v Pekingu cenzurovať.
Zmena taktiky
Možno by to takto fungovalo až do augusta, keby Peking odrazu nezmenil taktiku a neodkryl jeden zo svojich tromfov, nacionalizmus. Zábery z Paríža, kde demonštranti napadli čínsku atlétku, súdruhovia do éteru zrazu pustili a reakciou boli milióny Číňanov bojkotujúcich francúzske nákupné siete Carrefour. Presne podľa potrieb Pekingu, ktorý chcel Európe ukázať, že ak chce štvať s Tibetom, môže, ale nech sa potom nečuduje, ak sa prestane predávať jej tovar. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy reagoval na výstrahu tvorivo a napísal list na ospravedlnenie.
Takýto akt však rieši napätie len krátkodobo. Európanom musí po posledných udalostiach už byť pomaly jasné, že sedia v rozbehnutom vlaku, z ktorého sa nedá vyskočiť, teraz treba len rozhodnúť, ako ho viesť ďalej.
Dnes sa má začať summit Európskej únie s Čínou, pri vzájomných rokovaniach bude únia musieť zvážiť svoju ekonomickú prepojenosť na Čínu, ako i zodpovednosť za práva Tibeťanov. Nasýtiť vlka a nechať ovcu celú sa bude dať len cez jednotný postup. Peking už minulý rok predviedol, ako sa vie zviesť na európskej rozbitosti, keď zredukoval obchody s Nemcami po tom, ako nemecká kancelárka Angela Merkelová prijala dalajlámu a Sarkozyho, ktorý Tibet premlčal, bohato odmenil miliardovými zákazkami.
