Je zvláštne, že v oblasti erotiky, ale aj v čisto duchovnej a platonickej láske sa všetko spája s chuťou cukru, hoci je v tejto oblasti aj dosť soli a v rozprávke je soľ nad zlato. „Láska je sladká, je ako ópium,“ spievala kedysi Marcela Leiferová. Bozky sú sladké aj objatia. Srdcia zaľúbených sa chvejú „sladkým nepokojom“ a po chrbtoch im behá „sladký mráz“. Láska mení aj menej príjemné zmyslové vnemy na sladké.
Mystici, mučeníci a na lásku upriamení ľudia si vedeli aj utrpenie a odriekanie pomenovať spojením „sladké bremeno“. No, ale aby sme neboli príliš preduchovnení a jednostranní, „sladké bremeno“ je aj označenie polohy pri milovaní. Kým však ešte nejde o sexuálnu polohu, iba o nežnosti, hovoríme, že „milenci sa cukrujú“, teda maznajú, láskajú. A hoci „cukrovať“ je v tomto význame utvorené od citoslovca „cukrú“ (aj „kukrú“), ktorým sa usilujeme napodobniť hlas hrdličky, metaforicky má veľa spoločné s homonymom „cukrovať“ (aj „cukriť“), teda posýpať, sladiť cukrom. „Zaláskovaní“ sa posýpajú sladkými bozkami a rečami ako cukrom. Keď im to trvá dlho, prežívajú cukrové, vlastne „medové dni a týždne“. A to im dodáva energiu.
