A aké argumenty proti nemu sa začali valiť zo stránok zaujatej tlače: že bol tvárou Československej televízie z konca osemdesiatych rokov, že bol členom komunistickej strany, že bol zástupcom šéfredaktora redakcie Televíznych novín pred novembrom 1989, že v roku 1990 sa stal nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady na kandidátke Komunistickej strany Slovenska, ba dokonca jeho odporcovia neváhali použiť až také kvázi psychologické postrehy, že patril medzi ľudí, "ktorí mali prirodzene v sebe zabudovaný kódex vedúcej úlohy strany".
Pritom Štefan Nižňanský síce všetkým tým bol, ale zároveň - ako o sebe vraví nielen on sám, ale ako ho posudzujú aj jeho vtedajší spolupracovníci - popri tom všetkom bol aj "veľkým profesionálom". To dosvedčuje napríklad moderátor Jozef Hübel zdôrazňujúc, že Nižňanského "spracovanie politických reportáží bolo také, že ľudia nemuseli mať pocit, že mu to niekto nadiktoval". Šíriť komunistickú propagandu elegantným, ba priam nepostihnuteľným spôsobom je akiste mimoriadny profesionálny dar! A pokiaľ išlo o "usmerňovanie" či "cenzurovanie" jeho vtedajších podriadených spravodajcov, Štefan Nižňanský si pochvaľuje, že "viac-menej fungovala autocenzúra vo vymedzených mantineloch a externá manipulácia informačných zdrojov" a "služba vedenia dohliadala na istú ideologickú čistotu", takže na otázku redaktorky SME Mirky Kernovej, či mal kontakty s politbyrom, mohol Jozef Nižňanský pokojne odpovedať: "Z môjho pohľadu sa riešili skôr otázky jazykovej čistoty ako politické. Tá politika bola vtedy jednoznačná."
