Môže ísť o formu alebo obsah, ale musí to byť pre mňa niečo naozaj objavné. Oproti zatuchnutej istote nekonečných spomienok na detstvo, reminiscencií na základnú vojenskú službu či opisovania rozličných druhov opíjania sa v obľúbených pohostinských zariadeniach (aj keď čitateľov, ktorí tieto typy literatúry oceňujú, je stále veľké množstvo; smutnejšie je - že aj spisovateľov, čo takéto niečo píšu, je stále dosť...), oceňujem skôr niečo, čo ma aspoň trochu prekvapí. Daniele Kapitáňovej sa to už niekoľkokrát podarilo - asi najvýznamnejšie už v jej prvej Knihe o cintoríne. Prišla jednoducho s určitým nečakaným konceptom. Podobne je to aj v jej čerstvej knihe Vražda v Slopnej. Nemá ambíciu byť "vysokou literatúrou", skôr je akousi vyššou a hravou formou zábavy.
Literárne vzory
Autorka už dlhé roky nepopiera svoj hlboký záujem o kriminálny žáner - či už v rozličných rozhlasových reláciách, alebo v úspešnom pokuse preniesť metódy klasickej detektívky do slovenského prostredia v próze Nech to zostane v rodine. To všetko s veľkým zmyslom pre humor. V Slopnej rozohráva pátranie po okolnostiach vraždy spisovateľa Pavla Pravdu vyšetrovacími metódami Sherlocka Holmesa, inšpektora Columba, Phila Marlowa, inšpektora Derricka, McBainovho detektíva Steva Carellu, tučného gurmána a milovníka orchideí Nera Wolfa, nezabudla ani na televíznych hrdinov Dempseyho a Makepeaceovú či slečnu Marplovú, Maigreta, Muldera a Scullyovú, Hercula Poirota; a osobne ma potešilo, že sa do pátrania zapojil aj starý dobrý major Zeman.
Tu sa ukázali Kapitáňovej bohaté znalosti literárnych vzorov, ktoré zasadila do malej slovenskej dedinky a dokázala posúvať napätie príbehu bez toho, aby prezrádzala či naznačovala pointu - napriek tomu, že každý zo slávnych detektívov príde so svojím riešením celého prípadu.
Spôsob, akým je napísaná a rytmizovaná táto kniha, pochopiteľne vyplýva z formy, ktorú predurčil pôvodný zámer písania na pokračovanie pre istý denník - takto, mimochodom, vznikol aj detektívny príbeh Nech to zostane v rodine. Isté obmedzenie bolo dané už rozsahom jednej novinovej strany, na ktorej mal byť ucelený fragment rozprávania - ten však musel zapadať do celku a podnecovať ďalšie rozohrávanie deja. S tým súvisí aj komunikatívnosť a ľahkosť textu, ktorý mal osloviť čo najviac čitateľov.
Toto obmedzenie sa ukázalo pre Danielu Kapitáňovú ako veľmi prínosné a smelo možno povedať, že jej kniha by bez neho vyzerala úplne inak. Prípadne by možno kľúčový nápad nevznikol vôbec. Odhliadnuc od pochopiteľných ťažkostí s dodržaním všetkých termínov to však musela byť práca príjemná a plná hravosti.
