Škandalózni protagonisti prózy Jeana Cocteaua (1889 - 1963), súrodenci Paul a Élisabeth, nepatria medzi charaktery, ktoré by v súdnych čitateľoch vzbudzovali sympatie. Zdá sa, ako keby boli priveľmi rozmaznaní, chladní, cynickí, ba hádam až sadistickí. Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť román britského spisovateľa Iana McEwana Betónová záhrada.
Rozdiel medzi týmito dielami vidím v tom, že Cocteauov román je - navzdory istému psychopatickému ovzdušiu - predsa len "presvetlený" pastelovými tónmi parížskej bezstarostnosti, kým v McEwanovej próze naplno rezonuje do kostí prenikajúca, vlhká pošmúrnosť Britských ostrovov. Inými slovami: sadizmus Paula a Élisabeth sa prejavuje skôr v emocionálnej rovine; Ian McEwan nechá svoje postavy konať aj "fyzicky", dovoľuje im dotiahnuť plány do konca; azda preto v ich svete niet žiadnej rojčivej "vedeckej" túžby po skúmaní, testovaní života. McEwanov román predvádza, kam sa fenomén "strašných detí" od Cocteauových čias posunul. A mohlo by sa potom zdať, že Jean Cocteau je akýsi bezzubý, vypáchnutý. Mylný dojem. Strašné deti provokovať neprestávajú, ale v našich časoch nás usvedčujú z niečoho iného: nie zo strnulých morálnych postojov, ale z neschopnosti žiť odvážne.
Paul a Élisabeth, narcistickí, záhaľčiví a pohodlní, sa zabávajú rafinovanými manipuláciami a testovaním seba i ľudí, ktorými sa obklopujú. Ich výskumnícky prístup v istej rovine pôsobí "impresionisticky", ako keby šlo len o plavbu na nedeľnom jazere. Výbuchy sebazničujúcej vášne, narúšajúcej ich necitlivosť a ľahostajnosť, pripomínajú truffautovské a flaubertovské postavy.
Autor Strašných detí sa vraj ich písaním - v rámci "terapie" - zbavoval svojej drogovej závislosti. Tá sa v príbehu vynára pod názvom "hra". Hoci Jean Cocteau poznal hravé možnosti avantgardných postupov, na vzniku ktorých sa v reálnom čase aj on podieľal (bol súčasníkom Apollinaira i surrealistov, spolupracoval napríklad so skladateľom Erikom Satiem na "dadaistickom" balete Paráda), v tejto próze odolal pokušeniu zahlcovať príbeh nastrihanými divokými halucináciami (ako to neskôr vďačne urobili mnohí ďalší, tak aj William S. Burroughs) a napísal plynule čitateľnú, v konečnom dôsledku však celkom "realistickú", psychologickú, i keď na mnohých miestach básnickú prózu s antickými (surrealistickými) rekvizitami: "Vždy, keď zatvoril oči, mal pred sebou to isté divadlo: obrovskú baraniu hlavu so sivými ženskými vlasmi, mŕtvych vojakov s vypichnutými očami, ktorí sa krútili pomaly, no čoraz rýchlejšie, stuhnutí, vzdávajúci poctu zbraniam okolo konárov stromov, kde mali remeňom pripevnené nohy. Za zákulisia riadkov presvitá zmysel pre disciplínu, proporčnosť, vypočítavé sebaovládanie choreografa, divadelníka, výtvarníka, neskoršieho filmára (Orfeus; Kráska a netvor; Krv básnika). Jean Cocteau totiž od svojho vskutku sviežeho príbehu zavše poodstúpi - asi tak ako maliar od stojana alebo režisér od scény: "Zdôraznime ešte, že ani jeden z protagonistov tohto divadla, ba ani ten, čo tu bol ako divák, si neuvedomoval, že tu hrá nejakú úlohu. Práve tejto prvotnej nevedomosti vďačila hra za svoju večnú mladosť. Hoci to netušili, hra (či izba, ak chcete), balansovala na pokraji mýtu."
