Ešte predtým, než na ľadových kryhách ostanú len kaluže krvi, ležia na nich bezvládne telá tuleňov. Keď je práca hotová, korisť sa naloží a začína spracúvať. Nijaké slávnostné nástupy lovcov spojené s halali, nijaké dodatočné zdobenie mŕtvych tiel konárikmi ihličnanov, nijaké fotografovanie s trofejami.
Teda nie spoločenská udalosť, sezónne trávenie kratochvíle, ktorú si možno podľa predpokladaného úlovku dopredu zaplatiť, ale práca pomáhajúca prežiť nezanedbateľnému množstvu ľudí.
To je asi najzásadnejší rozdiel medzi poľovníctvom, ako ho poznáme aj z našich končín, a kanadským lovom tuleňov, ostro kritizovaným Európskou úniou.
Podstata oboch činností je rovnaká: zabíjanie slobodných zvierat v ich prirodzenom prostredí, mobilný bitúnok pod holým nebom. Smrť ako akákoľvek iná udalosť, o ktorej rozhodujú ľudia, však podľa výhrad Európskej únie musí mať svoje presné pravidlá. Pripomienky teda nesmerujú k zániku života, k smrti samej, ale k postupom a pravidlám, na základe ktorých prebieha.
Namiesto zabíjania mláďat, ktoré majú najkvalitnejšiu kožušinu, by bolo vhodnejšie zabíjať dospelé jedince, zabíjanie pomocou tradičného nástroja nazvaného hakapik nahradiť sofistikovanými strelnými zbraňami, pred začatím spracovania prerezať zvieratám tepny, nechať ich úplne vykrvácať a až potom začať so sťahovaním kožušín.
