Ján Langoš sa netešil veľkej popularite ani vo verejnosti, ani u väčšiny politikov, u tých druhých však svojimi pevnými postojmi vzbudzoval istý rešpekt, a navyše sa báli skompromitovať otvoreným odporom voči inštitúcii, ktorá nám mala pomôcť vyrovnať sa s totalitnou minulosťou. Uspokojili sa teda s nenápadnejším hádzaním polien pod nohy, najrozličnejšími priekmi a prieťahmi - spomeňme si napríklad len, koľko trvalo, kým SIS vydala zo svojich rúk archívne dokumenty Štb, a ako sa hneď po ich sprístupnení začala spochybňovať ich hodnovernosť!
Prečo je to tak?
Keď Ján Langoš tragicky zahynul a k vláde sa dostala súčasná koalícia, bolo jasné, že ústav sa stane terčom lepšie či horšie maskovaných politických útokov: návrh na vysťahovanie, menovanie nového riaditeľa, a keď sa nominant SNS neukázal až taký manipulovateľný, ako dúfali, prišli súčasné pokusy o likvidáciu. Ak na tom niečo prekvapuje, tak iba nešikovné načasovanie bezprostredne po odhaleniach z minulosti predsedu SNS a bezočivosť Vladimíra Mečiara, ktorý napáda politický a ekonomický vplyv bývalých príslušníkov ŠtB, hoci sa sám postaral, aby na Slovensku neplatil lustračný zákon, lebo s tajnými dokumentmi v hrsti možno ľudí ľahšie ovládať. Spolieha sa, že po zrušení Ústavu pamäti národa národ na takéto veci skôr zabudne?
Správanie politikov je do veľkej miery pochopiteľné. Jedni len s ťažkosťami taja svoju náklonnosť k "národnej" farárskej republike, druhí ani veľmi neskrývajú obdiv k ráznemu vládnutiu centralizovanej komunistickej moci, ktorá predsa priniesla veľa dobrého - potom ani ich členstvo v štátostrane nemožno považovať za biľag či politický hendikep.
To platí aj o Robertovi Ficovi, ktorý sa tvári neutrálne až odťažito - vzhľadom na svoj vek sa archívnych dokumentov nemá prečo obávať, a vie, že bez poslancov najsilnejšej strany nik s ústavom nepohne, tak čo by svojich partnerov trochu neponaťahoval na škripci? Zarážajúcejší, aspoň pre mňa, je postoj verejnosti - alebo ak chceme, národa - k ústavu svojej pamäti, a k svojej pamäti vôbec. Pokusy o zrušenie ústavu ako-tak vzrušujú iba médiá a niektoré inštitúcie, zvyšok občanov sa k nim stavia veľmi vlažne. Obávam sa, že Ficov výrok, že osud ústavu je u neho v dôležitosti až kdesi na tridsiatom mieste, je nielen populistický, ale naozaj vyjadruje väčšinovú mienku a či už bude výsledok taký, alebo onaký, nijako nepohne preferenciami strán ani jednotlivých politikov. Pokúsme sa pouvažovať, prečo je to tak.
Nástroj sebaobrany
Po prvé, názov ústavu zavádza, alebo je prinajmenšom nepresný. Pamäť - ideálna pamäť - by mala čo najvernejšie uchovávať všetky minulé udalosti a deje, všetky stroskotania, ale i úspechy, teda v prípade národa aj pozoruhodné výsledky v oblasti vedy, umenia a kultúry, technického a civilizačného pokroku, a tak ďalej. Ústav pamäti národa by sa vzhľadom na svoj účel či poslanie, teda dokumentovanie a skúmanie zločinov dvoch totalít, mal skôr volať Ústav zlého svedomia národa, a potom by nám rozporný či až záporný postoj verejnosti k nemu bol hneď zrozumiteľnejší. Pamäť - reálna osobná pamäť jednotlivca - je veľmi krehká a výberová súčasť vedomia: starostlivo uchováva svetlé chvíle a na morálne či iné zlyhania sa usiluje zabudnúť.
Prečo, na to dáva výstižnú odpoveď historik Ľubomír Lipták: "Zabúdanie slúži ako akýsi vnútorný nástroj sebaobrany. Človek musí žiť sám so sebou dvadsaťštyri hodín denne. A každý chce predsa žiť v dobrej spoločnosti." Domnievam sa, že čo sa tu vraví o jednotlivcovi, možno zovšeobecniť aj na národ ako celok. Ten tiež chce žiť v dobrej spoločnosti, a preto si ochotne, ba s nadšením spomína na to, na čo sa ani pamätať nemôže, napríklad na starých Slovákov z Veľkomoravskej ríše a Svätopluka na koni, zatiaľ čo pomerne čerstvé spomienky na ľudácku a komunistickú totalitu z pamäti vytláča. Zostávajú mu však ležať v žalúdku a občas sa mu po nich odgrgne v podobe vyhlásení, že Tiso udelil mnohým Židom výnimku, alebo že sa slovenský vidiek nikdy tak ekonomicky nevzmohol ako za komunizmu (možno zameniť desiatkami či stovkami ďalších). Otázku, z čoho to Tiso udeľoval tie výnimky, alebo prečo komunistický režim toleroval skryté okrádanie štátu, si už radšej nekladieme, lebo odpovede by pre nás nevyzneli veľmi lichotivo.
