Pozor: pod literárnou slávou nemám na mysli komerčnú popularitu, ale len "skromnú" slávu pohodlne čitateľného, mierne intelektuálneho autora. Samozrejme, aj táto vynáša, hoci nie tak veľmi ako vyššie spomínaná popularita. Ale ak chcete patriť medzi tých váženejších perohryzov, tak neváhajte! Nehanbite sa. Uvarte si kávu, prisuňte si klávesnicu a pustite sa do toho!
Spomínajte. Smelo! Dolujte z tej svojej duševnej pivnice zapratanej konzervami spomienok. Vezmite napríklad zaváraninovú fľašu s nápisom otec.
Aký bol? Mal rád deti? Nezaskočil ho váš príchod na svet? Premenil vaše detstvo na rajskú záhradu prekypujúcu herno-fantazijnými dobrodružstvami? Vodieval vás do prírody a trpezlivo zasväcoval do tajov jej fungovania? "Aha, tento vták sa volá sýkorka, tento strom sa volá dub, toto je žaluď, toto sú lieskové oriešky a toto zas sedmokráska... A toto zas mlynárik." Alebo vás naučil zbožňovať loptu, švihadlo, hokejku? Alebo vás zabával oceánmi príbehov? Alebo bol kultivovanejší a naučil vás hrať nielen šachy, ale aj čítať noty? Nebojte sa, smelo sa rozpíšte.
Že nebol až taký skvelý? Že niektoré z jeho chýb nebolo možné zamiesť pod koberec? O to lepšie! To čitateľa pošteklí, pomôže mu pri pomyselnom súpise nedostatkov vlastného otca. Takže aký bol? Zriedkavo sa zdržiaval doma? Kancelária bola preňho druhým, presnejšie povedané prvým domovom? Kváril ho každodenný stres? Udával za totality svojich kolegov a susedov? Začal si so sekretárkou a vy ste videli svoju matku plakať?
Porozprávajte nám o tom! Nech sa s tými našimi rodinnými bôľmi necítime až takí osamelí! Takže mal viac mileniek a matka to celé desaťročia pokorne znášala? Ničomník jeden! Spôsobil vám celoživotnú traumu a teraz sa z toho musíte písaním vylízať? Alebo to bolo inak? Spíjal sa, správal sa ako tyran a nebodaj vás aj zneužíval? To je predsa bežné, nemáte sa za čo hanbiť!
Alebo to nebolo takto? Opustil vašu matku, keď ste mali päť rokov? Že si naňho ledva pamätáte, no stále vám chýba? To nás zaujíma! Nech vás, preboha, neodrádza, že my sme takých príbehov počuli, zažili a videli už stovky! Že sa vám o otcovi nechce písať? Nevadí! Píšte o matke.
Aká bola? Najlepšia na svete? Varila jedinečné dukátové buchtičky? Vnímali ste ju ako kamarátku? Alebo bola necitlivá, despotická, náladová? Vydierala vás citovo? Že matku sem nechcete ťahať? Okej, tak píšte o svojom zázračnom lietajúcom strýcovi. Alebo o niektorom zo súrodencov, ak nejakých máte. Prípadne o dedkovi, o tom, ako za cisára pána šiel dať nakladačku Srbovi. Nezáleží nám na tom, z ktorého člena rodiny vykrešete románového hrdinu; podstatné je, aby ste písali o reálnom živote, o jeho veľkých príbehoch a pravdách, o svojej rodine.
Potom už radšej Robinson
Obávam sa, že taký spisovateľ, ktorý by odolal pokušeniu písať o členoch svojej rodiny, ani nejestvuje. Trošku je to spôsobené zrejme aj tým, že píšuci človek je bytosť, ktorá sa z infantilizmu do smrti nevylieči. Deti hľadia na svojich rodičov a starých rodičov ako na bohov, no a spisovateľ v nich vidí héroov a titanov (fuk, či kladných, alebo záporných) eposov i ság.
Ľudská myseľ je ako úrad s množstvom odložených spisov. Kým jeden spisovateľ hľadá oddelenie s označením "fantázia", zatiaľ ten druhý vyťahuje "materiál" zo skrine s nápisom "spomienky". Niekedy sa tie spisy pomiešajú a vznikne napríklad sci-fi príbeh, v ktorom sa - v šifrovanej podobe, samozrejme - pretriasajú manželské nezhody. Ako napríklad v niektorých románoch Philipa K. Dicka. Ale to je ten lepší prípad. Horšie je, keď rozprávanie idylických rodinných anekdot neberie konca a rozrastá sa do niekoľkých kníh. Ako napríklad u Pétera Esterházyho.
Téma rodiny stihla priviesť na svetlo sveta niekoľko vskutku pozoruhodných "podžánrov". Román o otcovi, román o matke, román o strýkovi, román o sesternici. Každý z týchto podžánrov sa delí, samozrejme, na ďalšie "odrody". Tak napríklad román o otcovi môže byť o prítomnom alebo neprítomnom otcovi, o prijímaní alebo odmietaní otca - neveľmi prekáža, že v tomto smere Homér, Freud, Kafka a Joyce vypálili takmer všetky rybníky. Skrátka, rodinný príslušník, láskavý alebo chladný, príde spisovateľovi vždy vhod, nezáleží na tom, či živý, alebo mŕtvy. Spisovateľské zbožšťovanie vlastného predka neraz naberá také rozmery, že čitateľ už-už nadobúda dojem, že okrem milosťpána spisovateľa nik iný na tomto šírom svete otca nemal a ak aj mal, určite nestál za zmienku (rozumej za zvečnenie).
