Príbeh sa môže odohrávať tu, alebo o kúsok ďalej. Môže sa odohrávať aj o kúsok bližšie. Môže sa odohrávať aj v strede čiary spájajúcej o kúsok ďalej a o kúsok bližšie. Môže sa odohrávať aj o desať centimetrov napravo od tohto stredu. Aj o desať centimetrov naľavo. Tak, ako Achilles zdanlivo nikdy nedohoní korytnačku, má aj autor/ka k dispozícii nekonečné množstvo miest, na ktorých sa môže odohrávať jeho/jej príbeh.
Rovnako obľúbené
Predsa len sa miesta, ktoré si autori/ky pre svoje príbehy vyberajú, dajú istým spôsobom kategorizovať. Obľúbeným miestom je napríklad rodisko - napríklad hlavného hrdinu. Rodisko zvlášť, ak sa doň hlavný hrdina po dlhšom čase vracia, ponúka možnosť vyrozprávať dávne príbehy. Minulosť nielen rozprávať rovnako ako súčasné príbehy, ale hodnotiť ju na pozadí všetkého, čo sa stalo potom. Bilancovať, využívať nostalgiu spojenú so spomínaním. Spomeňme si napríklad na Ludvíka z Kunderovho Žertu.
Rovnako obľúbené dejiská príbehov sú opaky rodísk, vzdialené a často exotické miesta. Kým rodiská sú dôverne známe, kým v rodiskách sa kondenzuje pocit domova a bezpečia, sú vzdialené miesta ohniská cudzieho, neznámeho. Na jednej strane potenciálne nebezpečného, na druhej strane otvárajúceho možnosť zmeny. Kým v rodiskách má hlavný hrdina tendenciu vracať sa do starých koľají, opakovať zabehané a známe vzorce myslenia a správania, ponúkajú vzdialené miesta príležitosť zmeniť sa, nájsť nový životný štýl v najširšom zmysle, nové hodnoty, nový život. Najrukolapnejším príkladom sú dobrodružné príbehy stroskotancov odkázaných na život na opustenom ostrove.
Takáto kategorizácia potenciálnych dejísk príbehov určite nie je vyčerpávajúca, v premýšľaní o knihe nemeckej prozaičky Antje Rávic Strubelovej Chladnější vrstvy vzduchu sa však od nej odrazíme.
To pravé, skutočné
Autorka využíva jednak potenciál exotického dejiska, divej severskej prírody, jednak napätie, ktoré vzniká medzi rodiskom a exotickým miestom, na ktoré sa hlavná hrdinka Anja dostala. Anja je tridsaťročná žena, ktorá odchádza z nemeckého malomesta Halberstadtu (snáď nie je náhoda, že si autorka volí názov mesta, ktorý v preklade znamená Polomesto), a pracuje v detskom tábore.
Švédsko láka k sugestívnym opisom drsnej, divej prírody, studenej vody v jazerách, opustených domov, poloprázdnych miest s jedinou kaviarňou široko-ďaleko, ticha a svetla. Navyše všetci zamestnanci tábora žijú v stanoch, spia vo svetroch, väčšinu dňa trávia triedením vesiel, impregnáciou stanových plachiet, pálením kartónov, rajbaním počmáraných lôpt pieskom na umývanie riadu, opravovaním kanoe.
Opismi prostredia rovnako ako činností protagonistov vytvára autorka sugestívnu atmosféru opustenosti a chladu, ale zároveň niečoho zemitého, pravého, skutočného.
Na rozdiel od Anjinho rodiska, nemeckého Polomesta, kde je kaviareň Vienna, "prebdené noci v studenej kuchyni (...), prázdne fľaše od piva pred dverami bytu (...), bezdomovci pred supermarketom, ktorým zo súcitu postavíte vedľa čapice fľašu ruskej vodky (...), rozľahlé kancelárie a pracovné agentúry" a hlavne ľudia, pred ktorými by Anja musela "obhajovať, kto je", musí si vo Švédsku vlastnými rukami zabezpečiť prežitie, inými slovami vlastnoručne zarobiť peniaze.
Hnacou silou príbehu je tento kontrast medzi rodiskom a cudzím miestom, lepšie povedané novým miestom, ktoré môže byť nové, len ak je cudzie. Prchavý, povrchný, ale známy život doma verzus pravý, naozajstný, a nový život v neznámom divom prostredí.
Diví ľudia
Tak, ako sú doma známe ulice, domy a kaviarne, sú známi aj ľudia, ktorých na nich, v nich, hrdinovia stretávajú. A tak, ako sa musia na nových exotických miestach mať na pozore pred nebezpečenstvami prírody, chrániť sa pred dažďom impregnovanými pršiplášťami a v noci si obliekať svetre, musia sa mať na pozore aj pred neznámymi ľuďmi. Zamestnanci tábora sú rovnako diví a neúprosní ako švédska príroda.
