Myslím, že sa začala vojna, vyjadril sa minulý týždeň šéf šiitskeho hnutia Hizballáh Hassan Nasrallah po tom, ako vládne sily zaútočili na telekomunikačné siete jeho hnutia. My sme nechceli proti nikomu viesť vojnu, kontroval libanonský premiér Fuád Al Siniora.
Nuž, ak nie, treba sa pýtať, kto mu útok poradil, lebo faktom je, že pre Hizballáh má komunikačný systém strategický význam, keďže nemalým dielom prispel i k úspechu šiitov vo vojne s Izraelom v lete pred dvoma rokmi.
To Siniora určite vedel a mohol teda čakať, že Nasrallah útok len tak neprijme a vyzve svojich prívržencov do boja proti sunnitskému vládnemu krídlu, ktoré obvinil zo spolupráce s Jeruzalemom a Washingtonom. Militantná reakcia Hizballáhu teda nemohla byť pre nikoho skutočným prekvapením, čo mohlo skôr prekvapiť a i prekvapilo, bola sila, akou hnutie zaútočilo.
Samé zbrane
Keď pred dvoma rokmi vypukla vojna medzi Hizballáhom a Izraelom, svet so zatajeným dychom sledoval vojenskú silu hnutia. Vojna totiž potvrdila, ako sa Irán so Sýriou o svojich spojencov stará a vyzbrojuje ich.
Preto sa pri následnom riešení mandátu bezpečnostnej misie UNIFIL, ktorá už roky pôsobí v Libanone, venovala zvláštna pozornosť i pašeráctvu zbraní. Trinásťtisíc vojakov misie malo na vode i súši dbať o pretrhnutie dodávateľských tepien. Po krvavých rozbrojoch z minulého týždňa si šéfovia misie môžu bez váhania priznať, že sa im to ani prinajmenšom nepodarilo. Hizballáh je vyzbrojený až po uši. Predpokladá sa, že má v súčasnosti k dispozícii približne dvadsaťtisíc rakiet krátkeho doletu.
