Za necelé dva roky stihli s posvätením najvyšších ústavných činiteľov prekvalifikovať v prípadoch Malinovej a Valka s Rehákom obete na vinníkov. So sebe vlastnou ľahkosťou schválili zákon, ktorým narušili základný ústavný princíp ochrany vlastníctva. Prijali tlačový zákon obmedzujúci slobodu slova. Atakujú Infozákon. Rozmýšľajú, ako by sťažili činnosť mimovládnym organizáciám. Politicky si uzurpovali Slovenskú televíziu a vymýšľajú, ako vypudiť zo Slovenska pamäť národa.
Predtým boli pozície jasné – na jednej strane právni nihilisti, na druhej obrancovia právneho štátu. Tento zápas vyvrcholil prijatím veľkej novely ústavy v roku 2000, ktorá odstránila najhrubšie ústavné diery. Počas ďalších rokov sa však ostré hranice medzi právnymi nihilistami a ochrancami právneho štátu zotreli. Od právnych nihilistov, akými sú mečiarovci, slotovci a ficovci nemožno nič očakávať. Vedľa nich však stoja naprieč celým opozičným spektrom právni relativisti. Navrávajú nám, že vyšetrovacie komisie podľa vzoru Macuška sú v poriadku, akoby zabudli na mečiarovský režim, stotožňujú sa so zákonom o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý stavia naruby celé právo.
Dokonca sú za to, aby sa oba zákony prijali ako ústavné, čím chcú obísť Ústavný súd a s ním deľbu moci ako základný princíp právneho štatu. Nahlas nám navrávajú, že parlament je nad Ústavným súdom, lebo už zabudli, že podobne sa správal komunistický režim. Neostýchajú sa tvrdiť, že Ústavný súd nemôže vydávať stanoviská k ústavným zákonom, pričom veľmi dobre vedia, ako sa v podobných prípadoch správal rakúsky a nemecký Ústavný súd, ktoré nezabudli ako oni, čo sa stalo vo weimarskom Nemecku v roku 1933 a vo februárovom Československu v roku 1948, keď nefungovali poistky proti zneužitiu demokratických pravidiel na nástup totalitných režimov.
