kavého rodinného prostredia. Naša reč by bola odrazu plná prípon -čik, -ček, -ík, -ik, -íček, -íčko, -ička, -ôčka, -enka, -ienka, -inka a tak ďalej.
Na úvahu ma naviedla minulotýždňová návšteva pohotovosti v nemocnici Milosrdní bratia. Čisté vkusné prostredie a starostlivá pani doktorka, ktorá s pacientom komunikuje láskavo. Tónom hlasu, ale aj vďaka používaniu zdrobnenín: „Ľažkajte si, pokrčte nožičky, odmeriame vám tlak, popočúvame srdiečko. Nebolí vás hlavička? No a vezmeme aj krvičku, aby sme zistili, či nejde o bakteriálny zápal. Dajte si košieľku a sadkajte si do čakárne, zavoláme vás.“
Uvedomila som si, že lekárske prostredie je hádam jediné oficiálne verejné miesto, kde sa vyjadrovanie s využívaním zdrobnenín nechápe ani detinsky, ani inak príznakovo. Ako pacientka to oceňujem. Oceňujem, že sa niekto vo svojej profesii správa aj komunikačne profesionálne – to znamená, že ma nevíta chladný alebo sarkastický doktor, ktorý si neodpustí poznámku, prečo som nenavštívila obvodného lekára, keď mám už tri dni horúčku, že týmto konaním zneužívam pohotovostnú službu.
Oceňujem, že ma niekto ušetrí konfliktnej komunikácie a stresu. Oceňujem, že niekto vykonáva svoje povolanie bez apriórnych predsudkov a hodnotení môjho rozhodnutia, a robí iba to, čo mu z jeho funkcie vyplýva. A v tomto prípade mi prostredníctvom reči dáva aj čosi navyše – láskavosť.
