ným nárekom vykrikovali: „Zomrel Brežnev, blééé!“ Iba som vyvaľovala oči, keď naša mama rozprávala, že ich učiteľka si po Stalinovej smrti dala prefarbiť kožuch na čierno - aby ju nikto nemohol podozrievať, že za ním nesmúti.
Takéto príbehy už boli pre nás divné a temné ako ruská rozprávka. Naše učiteľky len veľkoryso mľaskli alebo odvrátili zrak, keď v triede niekto niečo „protikomunistické“ vyšplechol. Panoval všeobecný dohovor, že my sme tí druhí, vieme, čo si o nich máme myslieť, sme v podstate veľmi protikomunisticky založení, sme „v obraze“, žijeme predsa v jednej metropole (Bratislava!), pozeráme rakúsku televíziu a perá máme nastrkané do prázdnej plechovky Fanta, ktorú vyhodil cestou nejaký kamionista a nie sme vôbec zadubení.
Keď som šla prvýkrát vlakom do Viedne na exkurziu na západ, podozrievavo som pozerala na upravenú krajinku, uhladených, usmievavých a spokojných ľudí, ktorí tak nahlas, milo a sebaisto vystupovali, a vôbec som im neverila. Ako blázon, ktorému omylom otvorili bránu ústavu, som si v duchu hovorila, že to len predstierajú. Že za tými vyleštenými smetiakmi a za tými kostenými rámikmi okuliarov tu niekto na nás niečo veľmi rafinovane hrá!
